Manželia Kónyovci vo svoje publikácii Kalvínska Reformácia na Východnom Slovensku na str. 180 konštatujú: „Vydanie piatich bohoslužobných kníh vo východoslovenskom nárečí malo pre slovenských kalvínov v predtisskom dištrikte nesmierny význam. V nasledujúcom období, v druhej polovici 18. storočia, im pomáhali nielen pri službách Božích, vyučovaní, katechizácii, ale aj pri zachovaní vlastnej viery na periférii rozšírenia kalvinizmu, v každodennej konfrontácii s pokračujúcou rekatolizáciou.“

Viac informácii o pozadí vydania týchto publikácii

Nekrvavá rekatolizácia, ktorá prebiehala v 18. storočí po Satmarskom mieri ( 1711), značne ohrozovala slovenských reformovaných (nezabúdajme, že slovenčina ako kodifikovaný jazyk stále neexistovala, slovenskí reformovaní v tej dobe hovorili zemplínskym nárečím). Predtisský dištrikt vnímal tento problém a snažil sa slovenským zborom pomôcť (viac o tom Kalv. Ref. na Vých. Slovensku, str. 175 – 180). Predtisský dištrikt (superintendencia) pozostával zo štyroch seniorátov: Boršodský, Abovský, Zemplínsky a Užský. Od ostatných dištriktov sa líšil tým, že takmer dve storočia nemal na svojom čele vrcholného predstaviteľa (biskupa, resp. superintendenta). Až na príkaz panovníka z donútenia si zvolili v roku 1734 prvého superintendenta. V polovici 18. storočia sa vedenie Predtisského dištriktu začalo veľmi poctivo zaoberať hľadaním spôsobu ako pomôcť slovenským reformovaným. Najvýraznejšia zásluha superintendenta Martina Csájiho pre zachovanie slovenských zborov spočívala v zabezpečení vydania piatich duchovných publikácií pre slovenských (zemplínskych) reformovaných v rokoch 1750 – 1758. Na prvý pohľad to vyzerá ako samozrejmosť, uvedomme si však, že spisovná slovenčina bola kodifikovaná až o storočie neskôr. V evanjelickej cirkvi sa pre potreby Slovákov používala česká literatúra. Predtisský dištrikt sa pod vedením Martina Csájiho rozhodol vydať základnú duchovnú literatúru v materinskom jazyku vtedajších slovenských reformovaných – v zemplínčine, hoci oficiálne zemplínčina ako jazyk vlastne vôbec neexistovala. Predtisský dištrikt teda už storočie pred štúrovcami vydáva dôležité publikácie, ktoré neoceniteľným spôsobom pomohli uchovať jazyk aj vieru slovenským reformovaným. Zemplínčina sa doteraz používa a aj v súčasnosti mnohí slovenskí reformovaní (aj s vysokoškolským vzdelaním) na východe Slovenska rozprávajú v domácnosti, resp. v súkromí zemplínskym nárečím. Je to nárečie, ku ktorému majú mnohí reformovaní stále vrúci vzťah. O čo viac to muselo byť v polovici 18. storočia, keď spisovná slovenčina ani neexistovala. Slovenskí – zemplínski reformovaní tak dostali do rúk publikácie, ktoré boli napísané v nárečí ich srdca. Martinovi Csájimu pomohli pri vykonaní tejto záslužnej práce traja autori: malčický reformovaný farár Juraj Jesenius, bánovský farár Andrej Spáczay a zemepán z Rakovca Andrej Rákoczi. Títo traja šlachetní muži vykonali preklad dôležitej duchovnej literatúry z maďarčiny do zemplínčiny. Keďže však zemplínsky pravopis neexistoval, uvedené publikácie boli napísané maďarským pravopisom.

Pre ukážku verš z Kol 3, 16 vyzeral nasledovne: „Utstze a napominajtze se szpoletsnye Soltarami Spevami a Pesnyemi duchovnimi, sz milostzu spévajútz u sértzu szvojem Pánu.“

Celkovo vydal Predtisský dištrikt v Debrecíne 5 nasledovných publikácií:

Mali katechizmus (1750)
Hlasz pobosnoho spéványa (1752) – spevník
Svetoho Dávida kralya a proroka szto i pedzesátz soltári (1752) – spevník
Radosztz sértza pobosnoho (1758) – modlitebná kniha
Agenda (1758) – poriadok vysluhovanie sviatostí, pohrebov, krstu a sobášov

Tlač uvedených publikácii bola objednaná Predtisským dištriktom, mesto Debrecín na vlastné náklady vytlačilo Mali katechizmus a Hlasz pobosnoho spéványa. Modlitebná kniha bola vydaná z výnosu zbierky veriacich najmä zemanov zo slovenských zborov.

Článok bol prevzatý z oficiálnej stránky našej cirkvi
www.reformata.sk