Oficiálne sa nachádzam v mestečku. Muhoroni je však jedna veľká rodina. V obchodoch sa môže človek zadĺžiť. Som Mária alebo sestra. Trošku to majú ešte deti popletené, lebo začali všetkých bielych, ktorí sem prišli po mne volať Mária. Riaditeľ v škole si ešte stále myslí, že som mníška a ja som mu to ešte stále nevysvetlila. Snáď tu nie je jedno dieťa, ktoré by nepoznalo „varila myšička kašičku“ či rozprávku O Červenej čiapočke.
Kena
29. november 2009
„Predstavte si, že sa prechádzate v temnej miestnosti. Predpažíte radšej ruky, aby ste nenarazili do nejakého kusu nábytku alebo nepotkli sa na rohožke. Kráčame veľmi pomaly. Veľmi sa to podobá tomu, k čomu nás Boh vyzýva na ceste viery. Nie je to ľahké, pretože by sme si priali, aby cesta pred nami bola osvetlená. Chceme vedieť, kam ideme, ako a prečo. Viera je ale istotou v neistote. Naša dôvera v Boha nespočíva v našej chytrosti. Nejde tu o náš dôvtip, naše plánovanie, našu osobnosť, postavenie, peniaze.“
Tak týmto textom ma ovalil Richard Rohr (R.Rohr: Radikalni milost), keď som sem prišla. Zastavil ma a povzbudil zároveň. Cítim, že tu kráčam pomaly, ale učím sa predpažovať ruky a kráčať tak pomalšie, akoby som si želala. Rohr ma tu sprevádza a mnohé, ako keby písal rovno pre mňa na objednávku. Tak sa učím akceptovať neistotu a nebyť príliš chytrá (iba trochu chytrá).
Malá ranná úvaha o parochializme
Afriku si môžete zamilovať alebo ju dokonca aj znenávidieť.
Zistíte veľmi rýchlo, či sem patríte alebo nie.Ak si počítate dni, koľko vám ešte zostáva do odletu, s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa ocitli v tej druhej skupine. Afrika vám rozhodne neučarovala.
Ako žijú moje deti a ich mamy
Konečne sa v práci niečo rozprúdilo. Na domáce návštevy som sa chystala už dlhšie, ale sociálny pracovník ochorel a potom si zobral dovolenku. Rozhodla som sa posvietiť si na tie najťažšie prípady, ktoré máme – deti, ktoré už dlhšie nepriberajú.
Boli to moje prvé domáce návštevy. So Solom som išla najprv do Biafry. Táto štvrť Muhoroni je od nás asi 10 minút chôdze. Sú to malé hlinené chatrče so slamenými strechami. Nevedela som meno rodičov, len meno chlapca. No ak má každá žena takých päť detí, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Táto štvrť je z tých chudobnejších. Medzi domčekmi som však nevidela sa váľať žiadne odpadky, ľudia boli veľmi ústretoví pri hľadaní a deti zaskočené, že majú Mzungu v epicentre, že po mne pre zmenu nevykrikovali. Niektoré sa naopak išli schovať do domu.
Nakoniec sme mamu nášho chlapca vypátrali. Ich domček bol taký, ako všetkých. Deti sedeli pred domom, vnútri ležalo ďalšie bábätko. Mama ma hneď vtiahla za ruku dnu.
Keď človek príde zvonka hneď dnu, je tam tma ako v rohu. Spočiatku som nič nevidela. Okná boli malé, asi nevyhnutné, ale také, aby sa cez ne nikto dnu nedostal. Dlážka – udupaná hlina. Taký domček mohol mať 2×3 metre. Rozdelený bol priehradkou na dve časti. Všade boli rôzne nádoby na vodu a na jedlo. V časti, kde bola ešte väčšia tma bol priestor na spanie – žiaden matrac a malý varič- na ňom hrniec a v ňom uhlie alebo drevo. Taký malý šikovný sporák alebo skôr hrnček var!, na ktorom sa chystala kaša.
O tom, ako Jane nestretla Tarzana…
Matatu má kapacitu pre 14 pasažierov a tak sa nás vezie dvadsaťjeden dospelých, tri deti a jedno kura. Živé. Cesta do Kisumu je plná výmoľov. Nadhadzuje nás. Žena zvláda držať jednou rukou spiace dieťa, druhou vynervované kurča. To kotkodáka z adrenalínu, čo mu prináša cesta. Muž spokojne spí, opiera si svoje veľké brucho o moje a hlavu má zloženú na mojej ruke. „Opri sa o mňa, bude ti dobre…“pomyslím si. Obed, tuktuk, bodaboda a ďalšie matatu. Pozorujem sprievodcu, ako hádže policajtovi na zem peniaze. Tomu viac netreba. Niekde na ceste do Kakamegy nás však zastavuje ďalší policajt. „Prečo madam nemá bezpečnostný pás? Zatýkam túto madam.“ Nechápavo skúmam jeho výraz tváre a rozmýšľam, či to myslí vážne, či je opitý, alebo či si zo mňa robí dobrý deň. Matatu je narvaté a nikto vrátane šoféra nemá bezpečnostný pás. Policajt vôbec nevyzerá, že žartuje, ale kým sa spamätám zo šoku sprievodca mi prehodí okolo ramena pás a ja sa tvárim, že si ho zapínam do neexistujúcej čiernej diery. Sedím v šoku, zaskočená, že ma chceli tak nečakane prvý raz v živote zatknúť. V tej chvíli sa asi zíde niečo tvrdé. Sused to vycíti a ponúka mi arašidy. Decentne odmietam, ale jeho pohľad a vyčítavá otázka ma včas prebudia. Spolu si pochutnávame na čerstvých pražených orieškoch.
Piatok v Kerichu
Streda aj štvrtok boli nabité dni. Domov som chodila až za tmy. Jednak, že som riešila môjho podvyživeného chlapca, ktorý opustený, hladný a pocikaný sedel v nemocničnej postieľke nepovšimnutý, a potom potrebovala som dokončiť nejaké veci v centre, skôr ako pôjdem do Nairobi.
Hlavu som mala plnú nápadov, čo by sa dalo robiť na edukáciach s mamami a ako si zorganizovať návštevy v rodinách, aby boli čo najviac nápomocné pre deti a ich mamy.
Dovolenka v Detskej Záhrade
Cesta do Nairoby bola pokojná. Žiadne problémy. Listovala som si noviny, čo sme kúpili na pumpe v Kerichu. Písali v nich o (ne)bezpečnosti pred vianocami. Zlodeji číhajú na ľudí, aby mali krajšie vianoce doma. A polícia zlodejov rovno strieľa. Zlodeji nezabíjajú, ak dostanú, čo chcú. Nesmie sa im pozerať do tváre, treba im dať všetko, čo si vypýtajú, neodporovať, nevyjednávať. Nebezpečenstvo číha predovšetkým v noci. Vtedy sa zgrupujú rôzne gangy a plánujú rôzne krádeže, vlámania a únosy.
V Detskej záhrade sa cítim v bezpečí. Je tu príliš veľa ľudí. Zlodeji majú radi opustenejšie miesta, menej svedkov. Bývam tam, kde predtým, ale vtedy som tu šváby nevidela. Šváby som videla len v hre Blafuj! a to boli kreslené. Najprv som sa zhrozila, že šváby prežijú aj atómovú bombu, aj točenie sa v mikrovlnke a potom včera som kúpila taký úžasný sprej a hneď sa všetky obrátili horeznačky!
22. december 2009
Vianoce sú za rohom a ja nemám žiaden stres. Teda ak nerátam môj malý boj so švábmi, ktorý som stále žiaľ nevyhrala.
Prípravy na Vianoce začali tým, že deti vyumývali jedáleň. Krovy, po ktorých obyčajne lozia myši (potkany), boli obsadené dnes deťmi. Všade bola voda (vodný spôsob umývania) a kopa nôh.
Späť v Muhoroni
V Muhoroni ma čakala teplá večera sestry Vincent. A môj prázdny dom. Moje obavy z invázie pavúkov počas mojej dvojtýždňovej neprítomnosti sa nenaplnili. Asi si konečne uvedomili, čo ich u mňa čaká. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som tu sama a že nikto nevyjde z vedľajších dverí a neprivíta ma.
Prekvapilo ma, že štipce stále visia na šnúre a aj iné veci zostali vonku na svojom mieste. (V Nairobi mi vonku nezostalo nič, čo som si tam na chvíľu odložila – od igelitového sáčku až po mop.)
Prvé mimo Vianoce
Boli iné. Nič naokolo nepripomínalo, že sa blížia Vianoce. Slumy nie su vydekorované, žiadne koledy. Žiadne vianočné trhy. Dokonca žiaden sneh. Každý rok ľudia kritizujú konzum vianočného obdobia, vyzdobené Tesco, únavné koledy v polovici októbra. Zrazu som sedela vo svojej izbe a túžila som aspoň máličko po vyzdobenom Tescu, vianočných guliach, rozvoniavajúcich medovníčkoch. Neviem, či je to dobré alebo zlé, ale kultúra je mojou súčasťou. A tradície a zvyky sú jej súčasťou. A tak sa mi cnelo za našou kultúrou, menej sa mi cnelo za predvianočným stresom a dlhými radami v obchodoch. To som si tieto Vianoce vychutnávala.