Matatu má kapacitu pre 14 pasažierov a tak sa nás vezie dvadsaťjeden dospelých, tri deti a jedno kura. Živé. Cesta do Kisumu je plná výmoľov. Nadhadzuje nás. Žena zvláda držať jednou rukou spiace dieťa, druhou vynervované kurča. To kotkodáka z adrenalínu, čo mu prináša cesta. Muž spokojne spí, opiera si svoje veľké brucho o moje a hlavu má zloženú na mojej ruke. „Opri sa o mňa, bude ti dobre…“pomyslím si. Obed, tuktuk, bodaboda a ďalšie matatu. Pozorujem sprievodcu, ako hádže policajtovi na zem peniaze. Tomu viac netreba. Niekde na ceste do Kakamegy nás však zastavuje ďalší policajt. „Prečo madam nemá bezpečnostný pás? Zatýkam túto madam.“ Nechápavo skúmam jeho výraz tváre a rozmýšľam, či to myslí vážne, či je opitý, alebo či si zo mňa robí dobrý deň. Matatu je narvaté a nikto vrátane šoféra nemá bezpečnostný pás. Policajt vôbec nevyzerá, že žartuje, ale kým sa spamätám zo šoku sprievodca mi prehodí okolo ramena pás a ja sa tvárim, že si ho zapínam do neexistujúcej čiernej diery. Sedím v šoku, zaskočená, že ma chceli tak nečakane prvý raz v živote zatknúť. V tej chvíli sa asi zíde niečo tvrdé. Sused to vycíti a ponúka mi arašidy. Decentne odmietam, ale jeho pohľad a vyčítavá otázka ma včas prebudia. Spolu si pochutnávame na čerstvých pražených orieškoch.

Pokračujte v čítaní →

Sedím si ráno v katolíckom kostole a zrazu sa začnú všetci ľudia zdvíhať a ísť dopredu. Nie som katolíčka, ale mníška ma povzbudila, aby som išla aj ja, tak uvidím, čo sa bude vpredu diať. Išlo sa postupne v niekoľkých radoch za sebou. Keď predo mnou bolo už len pár ľudí, pochopila som, o čo ide. Ľudia išli dopredu, aby vhodili nejaký peniaz do pokladničky. Lenže ja som mala vreck úlplne prázdne! Buď sa tesne pred podkladničkou naprázdno otočím, alebo sa budem tváriť, že niečo vhadzujem. Vybrala som s i tú druhú možnosť. Prišlo mi to také úsmevné, že som sa s tým musela podeliť.
Dnes je opäť jeden horúci deň. Práve sa mi tri teľatá naterigali pred dvere (So zvieratami sa rozprávam po slovensky.).

Kostol začínal o siedmej ráno. Bol plný. Po dvoch hodinách som odišla. Spevácky zbor pekne spieval. Ľudia nespievali skoro vôbec. Na kríži visel ukrižovaný Kristus. Namiesto európskeho blonďáka s modrými očami tu bol černoch. (V izbe mám dva obrazy zo života Ježiša a aj všetci učeníci sú černosi)
Keďže omša prebiehala v svahilčine, rozumela som výrazy typu „Boh je kráľ.“, „postavme sa“, „modlime sa“.
Bolo mi smutno, pretože mi chýbalo niečo, čomu by som rozumela.

Pokračujte v čítaní →

Tak týmto textom ma ovalil Richard Rohr (R.Rohr: Radikalni milost), keď som sem prišla. Zastavil ma a povzbudil zároveň. Cítim, že tu kráčam pomaly, ale učím sa predpažovať ruky a kráčať tak pomalšie, akoby som si želala. Rohr ma tu sprevádza a mnohé, ako keby písal rovno pre mňa na objednávku. Tak sa učím akceptovať neistotu a nebyť príliš chytrá (iba trochu chytrá).

Pokračujte v čítaní →

Konečne sa v práci niečo rozprúdilo. Na domáce návštevy som sa chystala už dlhšie, ale sociálny pracovník ochorel a potom si zobral dovolenku. Rozhodla som sa posvietiť si na tie najťažšie prípady, ktoré máme – deti, ktoré už dlhšie nepriberajú.

Boli to moje prvé domáce návštevy. So Solom som išla najprv do Biafry. Táto štvrť Muhoroni je od nás asi 10 minút chôdze. Sú to malé hlinené chatrče so slamenými strechami. Nevedela som meno rodičov, len meno chlapca. No ak má každá žena takých päť detí, tak je to ako hľadať ihlu v kope sena. Táto štvrť je z tých chudobnejších. Medzi domčekmi som však nevidela sa váľať žiadne odpadky, ľudia boli veľmi ústretoví pri hľadaní a deti zaskočené, že majú Mzungu v epicentre, že po mne pre zmenu nevykrikovali. Niektoré sa naopak išli schovať do domu.
Nakoniec sme mamu nášho chlapca vypátrali. Ich domček bol taký, ako všetkých. Deti sedeli pred domom, vnútri ležalo ďalšie bábätko. Mama ma hneď vtiahla za ruku dnu.

Keď človek príde zvonka hneď dnu, je tam tma ako v rohu. Spočiatku som nič nevidela. Okná boli malé, asi nevyhnutné, ale také, aby sa cez ne nikto dnu nedostal. Dlážka – udupaná hlina. Taký domček mohol mať 2×3 metre. Rozdelený bol priehradkou na dve časti. Všade boli rôzne nádoby na vodu a na jedlo. V časti, kde bola ešte väčšia tma bol priestor na spanie – žiaden matrac a malý varič- na ňom hrniec a v ňom uhlie alebo drevo. Taký malý šikovný sporák alebo skôr hrnček var!, na ktorom sa chystala kaša.

Pokračujte v čítaní →

Prvá noc bola náročná. Budila som sa na záchvaty dusivého kašla. Na druhej strane som mala dobrý pocit z miesta a z nových ľudí. Sestra Vincent mi urobila prvý nákup základných potravín, nachystala prevarenú vodu, pripravila posteľ, dokonca aj uteráky, mydlo, zubnú kefku a na stole boli cukríky. Oproti tomu, kde som v Keni doteraz bývala, je toto bývanie luxusné. Až som sa cítila previnilo, že ako je tu pekne! Neviem, či to, kde bývam mám nazvať dom, alebo byt, pretože je to súčasť jedného domu, ale má to dva vchody- zadný a predný. Cez zadný vchod sa vstúpi do kuchyne. Cez predný rovno do „obývačko- haly- jedálne“. Sú tu dve izby. Druhá čaká na dievča, ktoré vystrieda Dášu. Podlaha je tu v celom dome cementová, okná majú sieťky. Pod dverami je asi centimetrová škára, cez ktorú sem prichádzajú rôzni hostia. Včera tu napríklad dvakrát prišla celkom milá žabka, a potom som tu našla menej milého pavúka.

Pokračujte v čítaní →

Pohádzala som nejaké odrobinky sliepkam, čo sa premávajú pred mojím vchodom a pustila som sa do písania.
Posledný večer v Nairobi som cítila únavu z množstva ľudí a keď mi Kitili navrhol, aby som mu pomohla podojiť kravu, veľmi sa mi uľavilo. Deti síce mali Talent Show a predvádzali všetky svoje tanečné, dramatické a hudobné kúsky, ktoré si nacvičili, ale krava a jej ticho mi v tej chvíli padli vhod. Celý týždeň ma niekto naťahoval, držal za ruku, za vlasy a volal, aby som išla robiť raz to raz to. Kravu som pre zmenu chudinku naťahovala, žmýkala ja.

Pokračujte v čítaní →

Všade sa upratovalo, nosila voda, umývalo. Deti si prali oblečenie. Musela som sa vyhnúť „vodopádom“, ktoré vytvorili vylievaním vody na schodište.
Sadla som si na múrik a deti si vyžiadali znova nejaký príbeh. Tak som im porozprávala o dobrom pastierovi a stratenej ovečke. Zaumienila som si, že sa naučím po svahilsky viac takýchto príbehov. Zatiaľ som si vystačila s pribehom o Červenej Čiapočke (Kofia nyekundu) a Siedmich kozliatkach.

Pokračujte v čítaní →

Včera som hneď videla aj pochopila heslo napísané na jednom aute: „drive or die“.
Dopoludnia som bola v Nairobi. Vôbec mi toto mesto nechýbalo. Je plné chaosu. Ľudia do seba narážajú dosť drsným spôsobom. Jedine v centre Nairobi sú tuším semafóry, ale autá ich nerešpektujú. Takže som čakala, kým budem mať červenú, aby som mohla prejsť. Autá nespomaľujú, ak vidia chodca na ceste.

Pokračujte v čítaní →

„Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až po koniec zeme.“ (Izaiáš 49.6)

Chudoba, bieda, hlad, utrpenie, núdza, choroby – to sú problémy, ktoré sa netýkajú len krajín „tretieho sveta“, ale sú súčasťou nášho každodenného života. Každý deň sme konfrontovaný s biedou, chudobou, chorobami s utrpením… stačí len, keď sa obzrieme okolo seba.

Na rozdiel od sociálnych problémov „tretieho sveta“, ktoré sú zviditeľnené cez média, televízie, publikačnú činnosť, si nepripúšťame, že do určitej miery sme aj my vo svojom okolí, vo svojom cirkevnom zbore konfrontovaní s podobnými problémami, aj keď nie v takom rozmere, aký je nám dobre známy na základe sociálnych problémov tretieho sveta. Pomoc jedného človeka druhému nemá byť na nič iného viazaná, je to niečo, čo má mať miesto medzi ľuďmi, bez ohľadu na náboženstvo, národnosť, rasu, farbu pleti….

Blížny je ten, ktorého nám do cesty stavia Boh. J. B. Souček sa k láske k blížnemu vyjadril takto: „ Láska k blížnemu síce nemá hraníc, ale má stred, ktorým je obecenstvo tých, ktorí poznali a uznali lásku Ježiša Krista a zaviazali sa Mu.“Je to odpoveď na Božiu lásku

Rok 2010 je rokom Misie. Při tejto príležitosti by som vám rada predstavila moju dobrú priateľku, ktorá v súčasnosti pracuje ako dobrovoľná misijná pracovníčka v Afrike, v Keni v dedinke Muhoroni.

Pokračujte v čítaní →