Pohádzala som nejaké odrobinky sliepkam, čo sa premávajú pred mojím vchodom a pustila som sa do písania.
Posledný večer v Nairobi som cítila únavu z množstva ľudí a keď mi Kitili navrhol, aby som mu pomohla podojiť kravu, veľmi sa mi uľavilo. Deti síce mali Talent Show a predvádzali všetky svoje tanečné, dramatické a hudobné kúsky, ktoré si nacvičili, ale krava a jej ticho mi v tej chvíli padli vhod. Celý týždeň ma niekto naťahoval, držal za ruku, za vlasy a volal, aby som išla robiť raz to raz to. Kravu som pre zmenu chudinku naťahovala, žmýkala ja.

Navyše sa tichý priestor pri krave vykľul na zaujímavý rozhovor o ľuďoch, nepriateľoch, zlodejoch, krajinách, dôvere ľuďom, treste smrti (Keď som tam bola tak v susedstve zabili ľudia zlodeja a upálili ho ako to zvyknú robiť). Tento zvyk ma nešokoval tak ako prvýkrat. Šokoval ma pohľad na človeka, ktorý sa toho zúčastnil a s láskou neskôr objímal na rukách malé dieťa…

Z Nairobi som odišla v pondelok ráno. Keď som čakala na autobus, ktorý ma mal zobrať do Kisumu, bolo to prvýkrát, čo som bola sama. Nezvyk. Vždy tam niekto bol a ja som si akosi zvykla na to, že ľudia- muži za mňa hovorili, ako zvyknú hovoriť za ženy (tie väčšinou mlčia).
Cesta z Nairobi do Kisumu bola nádherná! Nairobi je na náhornej plošine (1700m), ale až keď človek opustí mesto naskytne sa mu pohľad dolu do doliny. Cesta vedie tesne pri svahu, takže vidno naozaj hlboko. Zdalo sa mi, že je to ako keby po nejakom našom hrebeni išiel autobus a človek sa pozeral hlboko hlboko dole.

Hoci mi spočiatku nebolo všetko jedno, postupne som nadobudla dôveru voči môjmu autobusu. Zdalo sa, že veľmi dbajú na ochranu cestujúcich. Nebolo nás veľa, a neskôr som si uvedomila, že väčšina ľudí v ňom vyzerala bohatšie ako ja. Autobus patril spoločnosti Easy Coach, ale kľudne ho môžem volať koč, pretože som cítila každý kamienok, po ktorom prešiel. Po skoro siedmich hodinách cesty som mala žalúdok zmixovaný, poprehadzovaný a hlavne prázdny, pretože doňho nič nechcelo ísť.

Krajina naokolo bola ale úchvatná. Hoci niektoré úseky som prespala, videla som rôzne kopce, pohoria, cukrovú trstinu, čierny čaj, ryžu, kukuricu…

V Kisumu ma čakala slovenka Dáša, ktorá tu už je 4 mesiace a sestra Vincent- jediná mníška, ktorá riadi celú nemocnicu.
Mysleli si, že môjmu prázdnemu žalúdku isto pomôže nejaké dobré pivo, tak som im podľahla. Neviem, či pomohlo…

Vzpápätí sa spustil dážd, ktorý prerástol do typického tropického dažďa a trval celú cestu domov. To už na mňa padla silná únava. Hoci bolo teplo, chytala ma triaška a oči mi klipkali.

Keď sme prišli sem, unavená som padla do postele a zaspala.