Všade sa upratovalo, nosila voda, umývalo. Deti si prali oblečenie. Musela som sa vyhnúť „vodopádom“, ktoré vytvorili vylievaním vody na schodište.
Sadla som si na múrik a deti si vyžiadali znova nejaký príbeh. Tak som im porozprávala o dobrom pastierovi a stratenej ovečke. Zaumienila som si, že sa naučím po svahilsky viac takýchto príbehov. Zatiaľ som si vystačila s pribehom o Červenej Čiapočke (Kofia nyekundu) a Siedmich kozliatkach.

Ráno ma cestou po ďalšieho „mzungu“ (belocha) vyhodili pred Nakumattom. Nakumatt je strážené nákupné centrum tesne za slumom a nakupovať doňho chodia zväčša vyššie vrstvy obyvateľstva a „mzungovia“. Je to taký malý Aupark. Aj to je ďalší paradox života v Keni. Z času na čas ale človeka poteší trochu sa „odreagovať“. Ja som sa tešila mimo iného na záchody. Nielenže sú klasické, ale aj splachujú a v umývadle tečie voda. V Detskej Záhrade síce máme v dome záchod aj umývadlo, ale nefunguje prívod vody, takže sa umývame v nádobách a použitú vodu po „sprchovaní“ a umývaní rúk používame na „splachovanie“ záchoda. Maximálne využitie vody.

Po tomto neuveriteľnom zážitku v Nakumatte som strávila zvyšok dňa opäť v domove.

Väčšinu času rozprávam po svahilsky. Angličtinu používam určite menej. Keď som unavená, hovorím po slovensky bez toho, že by som chcela. Deti na mňa hovoria väčšinou len svahilsky. Je to pre mňa výzva, pretože ma to posúva dopredu. Nerozprávame sa o komplikovaných veciach, ale takých „kuchynských“ a to sa celkom dá. Sama som užasnutá, ako je to možné, že to ide tak ľahko.

Keďže bola sobota, upratovalo sa vo veľkom. Dievčatá si umývali vonku vlasy, tak umyli mydlom aj mne.
Poobede som sa prešla pokojnejšou časťou slumu- samozrejme nie sama. Urobila som aj pár fotiek. Ťažko sa mi fotili „momentky“, pretože ma sprevádzalo dvadsať detí, ktoré chceli byť na každej fotke vždy v inej kombinácii.

Okolo štvtej začal zápas Keňa- Nigéria. Všetci chlapci sedeli v jedálni a pozerali na zrnitú obrazovku. Keňa prehrala. Videla som (POČULA SOM) však radosť, keď dali dva góly a to teda stálo za to! (Asi som nemala provokovať a vykrikovať počas zápasu „Nigeria!“)

Podvečer až do zotmenia som hrala futbal. Ako brankárka som bola úspešná v dostávaní gólov, ale ako obranca som odkopla nielen loptu, ale aj píšťaly. To mi išlo dobre. Keď sa zotmelo tak sa deti rozhodli, že mi budú nahrávať a ja budem stáť pred bránou a dávať góly. Všetko to bolo veľmi pekné, len nevedela som sa trafiť do lopty- väčšinou som kopala vedľa a keď som ju zasiahla, tak strela nešla ani na bránku. Hovorím si, že lopta bola dosť malá.

Stále ma niekto niekam ťahá, drži za ruku, chytá za vlasy, mačká hrošiu kožu, čo mám na lakťoch, šklbe chlpy na rukách alebo trhá vlasy. Včera ma napríklad štípali a búchali po ruke, aby videli ako mi vzápätí sčervenie. Možno od toho mám na rukách teraz modriny.

Okrem toho som si dnes zasekla vlasy v ostnatom drôte a museli ma z neho vymotávať.

Na svete asi nie je veľa miest, kde sa človek tak rýchlo udomácni, ako v Detskej záhrade v Kawangware.