Matatu má kapacitu pre 14 pasažierov a tak sa nás vezie dvadsaťjeden dospelých, tri deti a jedno kura. Živé. Cesta do Kisumu je plná výmoľov. Nadhadzuje nás. Žena zvláda držať jednou rukou spiace dieťa, druhou vynervované kurča. To kotkodáka z adrenalínu, čo mu prináša cesta. Muž spokojne spí, opiera si svoje veľké brucho o moje a hlavu má zloženú na mojej ruke. „Opri sa o mňa, bude ti dobre…“pomyslím si. Obed, tuktuk, bodaboda a ďalšie matatu. Pozorujem sprievodcu, ako hádže policajtovi na zem peniaze. Tomu viac netreba. Niekde na ceste do Kakamegy nás však zastavuje ďalší policajt. „Prečo madam nemá bezpečnostný pás? Zatýkam túto madam.“ Nechápavo skúmam jeho výraz tváre a rozmýšľam, či to myslí vážne, či je opitý, alebo či si zo mňa robí dobrý deň. Matatu je narvaté a nikto vrátane šoféra nemá bezpečnostný pás. Policajt vôbec nevyzerá, že žartuje, ale kým sa spamätám zo šoku sprievodca mi prehodí okolo ramena pás a ja sa tvárim, že si ho zapínam do neexistujúcej čiernej diery. Sedím v šoku, zaskočená, že ma chceli tak nečakane prvý raz v živote zatknúť. V tej chvíli sa asi zíde niečo tvrdé. Sused to vycíti a ponúka mi arašidy. Decentne odmietam, ale jeho pohľad a vyčítavá otázka ma včas prebudia. Spolu si pochutnávame na čerstvých pražených orieškoch.

„Sme preplnení. Nemáme pre vás miesto.“ Dozvedajú sa v pralese až dve Márie. Moja prvá dobrodružná cesta, bez toho, aby som vedela, kde a ako budem spať. Len oblečenie, čo mám na sebe, malý ruksak s baterkou, sviečkou a zápalkami. Presunieme sa k domu, čo stojí hneď vedľa pralesa. Nádherné prostredie mi pripomína všetky krásne miesta, čo som navštívila.

Na bicykli priletí Smith. Všetko nám poukazuje a za každou vlastnou vetou, otvorí ústa, roztiahne oči a hlasito sa rozosmeje. „V tejto časti zatiaľ nemáme siete proti komárom.“ Smiech. „Môžeme zabezpečiť aj teplú sprchu.“ Smiech. „Nemáme tu elektrinu, ale máme generátor za príplatok.“ Smiech. Smithov rehot bol tak nákazlivý, že som sa zakaždým smiala s ním, hoci som netušila prečo. Čaro tohto miesta spočívalo v jeho jednoduchosti a luxuse, ako poznamenal Smith a – rozosmial sa. Mal pravdu. Bolo tam všetko, čo človek potreboval. Nádherný hustý trávnik na zvalenie, tečúca voda, nebo pohltené hviezdami, všetky zvuky džungle, voňavé petrolejové lampy, Smithov smiech, záchod, teplá sprcha, dobrá posteľ, chutné jedlo, Coca Cola a ticho. Pokoj, ktorý tajomne visel vo vzduchu tak, že by sa dal aj krájať.

Kráčame pomedzi čajové plantáže. Nebo zďaleka nie je posiaté hviezdami tak, ako to inokedy dokáže. Z mesiaca je už len nebadateľný úlomok. Tma ako v rohu. Traja si razíme cestu stále nočným pralesom. Dve Márie a jeden Wycliffe. Na krku mu visí šnúrka Manchester United. To sa nám rozhodne nič nemôže stať! Tmu a nedostatok informácií sa pokúšam zahnať nezmyselnými otázkami. „Aké druhy pavúkov tu žijú? Nie, nie! Nehovor mi!“ Zaujíma ma to, ale až keď budem vonku z pralesa. A tak podobne ma „zaujíma“, aké druhy hadov tu žijú. Wycliffe súka z rukáva kopu užitočných informácií.

Je veľmi svieže ráno.Dýcha sa mi však ťažko a srdce mi divo bije. Chlad nebráni tomu, aby sa mi kompletne nespotilo oblečenie. Stúpanie je minimálne a ja začínam šípiť, že za tým všetkým bude asi ten dažďový prales. Človek akosi pociťuje väčšiu únavu, ako pri takom istom stúpaní kdesi v slovenských horách. Predstavujem si všelijaké hady, rôzne druhy tarantúl a s rešpektom sledujem chodník. Pre istotu mám vypnutú baterku. Okolo šiestej hodiny relatívne ticho preruší hukot motoriek. To sa navzájom zobúdzajú čierno-biele colobusy- opice, ktoré tu zastávajú funkciu kohútov. Vraj „hrkocú“ presne načas. Aha! Jedna sedí hore na konári! Započúvam, sa do zvuku padajúcich kvapiek. To opica práve išla na záchod. Počuť rôzne zvuky. Presne také, ako keď si človek zapne takú tú divnú kazetu s prírodnými zvukmi. Vzduch je nádherne voňavý a hlboko očistný. Občas zacítim vôňu dreva ako zo starej storočnej stodoly. Najstaršie stromy majú viac ako 300 rokov! Počujeme hlasy. Niečo pred nami dupoce! Nie som si istá, na čo sa mám pripraviť. Antilopy? Oproti nám sa vyrúti desať somárov. Nesú kukuricu na trh. Tých som tu vonkoncom nečakala. Za chvíľu sa spoza rohu vyvalí nákladné auto, potom matatu a mne začína byť jasné, že sme na ceste. Nie je to až tak divoký prales, ako sa mi spočiatku zdalo. Začína sa rozvidnievať. Kráčame už hodinu a pol. Slnko vychádza o trištvrte na sedem a mi sa dovtedy musíme dostať na kopec, čo visí nad džungľou. Z vrcholu vidno, ako sa tiahne zo západu na východ Kakamega prales ohraničený vyššími pohoriami. Na severe sa v hmle schováva Mount Elgon. Vidno len jeho matné obrysy. Nad pralesom sa dvíha opar. Zvnútra sa ozývajú rôzne divoké zvuky. Slnko zaleje prales svojou žiarou. Jediný tropický prales v Keni.

„Bushiere!“ Zdravím okoloidúcich ľudí. Luja jazyk sa mi veľmi pozdáva. Má v sebe totiž veľa „chchchch“ a to sa mi prekvapivo páči. Možno je to len otázka príjemnej zmeny. Deti si nás premeriavali a sypali nejaké luja výrazy. Keď som začínala mať pocit, že malí chlapci na mňa niečo melú a pritom sa smejú hurónskym smiechom, začala som na nich hovoriť po slovensky. „Yes, yes, we don’t understand your Japanese.“

Už je slnko vysoko. My sme po raňajkách a opäť v pralese. Vnútri sa ozýva zvláštne ručanie. Doma by som si myslela, že sú to medvede. Takto tu však búkajú kravy z čajových plantáží. Ešte nie sme hlboko vo vnútri, aby sme ich nepočuli. Už sa necítim ohrozená, lebo Wycliffe ma upokojil. Žije tu 409 druhov motýľov, a len 6 druhov pavúkov. Ani jeden nie je nebezpečný. Trošku som síce sklamaná, lebo predstava, ako sa ku mne blíži tarantula je aj vzrušujúca, nielen traumatizujúca. Žijú tu dve kobry. Jedna čierna, čo má žlté brucho a iba kúše a potom druhá, celá čierna. Tá dokáže aj pľuť na väčšie vzdialenosti. Človek oslepne, ak sa trafí presne. Dokopy tu žije niečo cez 30 druhov hadov, vyše polovica je jedovatá. Rozoberáme pytóna a jeho trávenie. Chameleóny žijú na okraji, vtáky vysoko v korunách, opice sa tam zase opaľujú, a kobry s pytónmi sa schovávajú pred nami hlboko vo vnútrozemí. Cítia vibráciu našej chôdze a schovajú sa. Ja zase cítim, že tých zvierat dnes veľa neuvidíme. Hady sa zdržiavajú pod zvalenými práchnivými kmeňmi. Pod každý nakúkam. Náš sprievodca mi garatnuje, že ak sa mi podarí prevrátiť nejaký kmeň, nájdem pod ním hady, čo hibernujú. Takisto mi radí, že keď zbadám pľuvaciu kobru, mám sa trošku viac vzdialiť, ako od obyčajnej. Zasmejem sa. Kobra ako kobra. Obidve ma rovnako desia, aj keď jedna by v pľuvacej súťaži neobstála. „Čisto teoreticky..“ začínam opatrne svoju otázku „čo mám urobiť, ak sa stratím v nejakom pralese?“ Wycliffe sa vciťuje do mojej otázky a začíname riešiť vzniknutú situáciu. Mám si sadnúť na drevo pri vode a čakať. Ak uvidím zvieratá chodiť piť, znamená to, že je to pokojné prostredie. Cítia sa tam bezpečne. Nemám vraj robiť hluk, lebo by si nejaký človek mohol myslieť, že som zviera a zabiť ma. Naháňam motýle. Pochopili to a rýchlo predo mnou unikajú. Okolo ucha mi bzučí pralesná mucha.

Sprievodca poukazuje na tŕne. V luja komunite veria, že ak je niekto single, alebo bez detí a ešte aj skoro zomrie, že mal v sebe zlých duchov, zlý ómen. Po smrti mu týmito tŕňmi prebodnú žily na rukách. Wycliffe názorne napichuje svoju kožu okolo žíl na zápästí. Tak sa im podarí chytiť zlých duchov a ďalšie dieťa v rodine pomenujú po zosnulom. Budúcnosť už bude bez duchov pre nový prírastok.

Wycliffe vysvetľuje, ako si pripraviť z jednej rastliny nápoj na pohlavné choroby, ako z kôry jedného stromu pripraviť nápoj na zápaly žalúdka. Ochutnávame bobule, čo obsahujú vitamín E. Prechádzame okolo stromu s mnohými komorami, kde sa stretávali istí kresťania, lebo verili, že v tých komorách prebýva Boh aj s anjelmi. V korunách stromov sa hrajú Modré opice. V skutočnosti sú šedé. Prechádzame okolo Mamy. Obrovský strom- celebrita. Už mŕtva, ale s mnohými deťmi. Tie ju preslávili.Udivujú ma stromožrúty. Fíky, ktoré požierajú ostatné stromy. Rastú totiž desaťkrát rýchlejšie. Ako pytón sa omotajú okolo stromu, čo tam už stojí nejaký ten rok a prerastú ho, obopnú, udusia vrelým objatím a nažerú sa z kompostu, ktorý zo stromu ostane. Nakoniec majú duté vnútro s mnohými komorami. Sadli sme si dnu.

Pôda je plná železa, len navrchu je dostatok kompostu. Stromy to pochopili a tak si vytvárajú neskutočné množstvo povrchových koreňov, ktorými čerpajú živiny len z povrchu. Vyzerajú potom ako keby mali 20 samostatných kmeňov. Košatia sa takto smiešne aj smerom nadol aj nahor.

„Hello! Get up everybody!“ Hudba, ktorú počúvame, otvára moje obzory. Chytľavá melódia. Chytľavé slová. Žiadna veda. „Get up. Wake up. Shake it, shake it, shake it.“ Pesničky pozostávajú z päťkrát sa opakujúcej tej istej slohy a päťkrát sa opakujúceho refrénu po každej slohe. Táto pesnička trvala približne 8 minút. Začala som sa báť, že nestihnem ďalšiu pesničku, skôr ako vystúpime. „I have NEVER never NEVER met anyone like you Lord!“ Ďalšia veta na ďalších 8 minút cesty. Udivuje ma africký flegmatizmus. Dokážu počúvať hodinu dokola sa opakujúcu melódiu Tichej noci a nezošalieť. Nahodím môj africký look, trochu sa pousmejem, položím ruky na sedadlo predo mnou, skloním hlavu a zadriemem.