Božie slovo často prirovnáva Hospodina ku pastierovi, a veriacich ku ovciam. Tí, ktorí patria Hospodinovi sú v menšine. To nám dosvedčuje Písmo na mnohých miestach. Spomeňme si len na príbehy Noacha, Abraháma, Izáka, Jákoba, Jozefa, Daniela. Izraelský národ bol obkolesený množstvom pohanských národov. Aj prví kresťania boli v menšine. Pán Ježiš v známom podobenstve o úzkej a širokej ceste (Mt 7,13– 14) hovorí o tom, že na úzkej ceste kráča menej pútnikov ako na tej širokej. Byť v menšine je nevýhodne. Pre človeka je prirodzenejšie prispôsobiť sa väčšine. Neodlišovať sa. Napriek tomu, si však môžeme uvedomiť jednu pozoruhodnú vec. Hoci Boží ľud bol stále v menšine, doteraz ho Pán Boh udržal a ochránil. A to aj v tých najhorších dobách. Pred takými päťdesiatimi rokmi si mnohí mysleli, že cirkev už končí, a predsa sa to nestalo. V každej generácii má Pán Boh svojich verných. Hoci neraz to s cirkvou a vierou vyzerá biedne, predsa cirkev nezanikla a bude tu až do konca sveta. Nemusíme sa preto báť. Keď väčšina je ochotná klamať a podvádzať, nemusíme sa jej prispôsobiť. Pán Boh sa o nás postará, uprostred neveriacej väčšiny nás ochráni. Slovo nášho Pána nás vedie k nebeskej nádeji. Je pre nás pripravené kráľovstvo. Takže Pán Boh nám nechce len dať pokrm a odev, ale aj kráľovstvo. Ak nám Otec nebeský dáva kráľovstvo, o čo viac sa postará o náš pokrm a odev.Pán Ježiš však v rámci dnešného povzbudenia vyriekol slová, ktoré nás veľmi prekvapia: „Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu.“ (Lk 12,33a) Neveriaci človek sa týmto slovám vysmeje, ale veriaci človek, sa pýta: Naozaj mám všetko predať a dať na charitu? Čo však potom budem robiť, z čoho budem žiť, kde budem bývať? Tieto slová nášho Pána nás vedú aj k otázkam : „Môže kresťan vlastniť majetok? Má každý jeden kresťan predať, čo vlastní a rozdať to na charitu?“ Hľadajme odpovede na tieto otázky v Písme. V lekcii sme počuli ako jednému významnému a bohatému človeku Pán Ježiš povedal: „Predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebesiach; potom príď a nasleduj ma.“ (Lk 18,22). Pre tohto človeka to bol nezpochybniteľný Kristov príkaz. Z čoho by žil, ak by Krista poslúchol a pridal sa k tým, čo Ho nasledovali? Nuž Kristus sa postaral o svojich učeníkov. Pozrime sa na rozhovor s učeníkmi pred jeho zajatím: „Keď som vás poslal bez mešca, bez kapsy a bez obuvi, či ste mali v niečom nedostatok? Oni odpovedali: V ničom! (Lk 22,35) Písmo nám aj naznačuje akým spôsobom sa Pán Ježiš staral o učeníkov. Nadchol srdcia niektorých veriacich, aby podporovali Jeho a učeníkov. – Lk 8,1-3. Tí ich však podporovali zo svojho majetku, ktorý si nechali a nepredali. Príkladom takejto ochotnej podpory je rodina Marty, Márie a Lazara. V ich dome bol Kristus neraz hosťom aj so svojimi učeníkmi. (pozri Lk 10,38 -42, Jn12 , 1- 2) Lenže zároveň si môžme uvedomiť, že Marte Pán Ježiš neprikázal predať dom, a peniaze z predaja rozdať chudobným. Podobne dom mal aj Filip, jeden zo siedmich diakonov. Apoštol Pavol si počas misijnej cesty mohol práve v Filipovom dome oddýchnuť. (Sk 21,8) Príkaz „Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu.“ (Lk 12,32) teda určite neznamená, že každý jeden kresťan má predať svoj majetok a peniaze z predaja dať na dobročinnosť a charitu. V Starom zákone Pán Boh od svojho ľudu žiadal desatinu. V porovnaní s príkazom dať všetko môžeme povedať – len desatinu. V novom zákone všeobecný princíp platný pre každého kresťana znie takto: „Toto však hovorím: Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať. Každý (nech dá), ako si umienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia; lebo ochotného darcu miluje Boh.“ (2Kor 9,6-7) . A naozaj sa môže stať že niekto sa rozhodne dať Pánovi veľmi veľa. Príkladom je Barnabáš, ktorý predal svoje pole, a peniaze zaň dal do prvého kresťanského zboru v Jeruzaleme (Sk 4, 36 – 37) . Tak ako Barnabáš sa však rozhodlo v prvej cirkvi aj mnoho ďalších. Predávali svoje majetky, ale pri tom neupadli od biedy, každému sa ušlo čo potreboval, nikto tak medzi nimi nebol núdzny.(Sk 4, 32 – 35) Pán Boh miluje ochotného darcu a apoštol Pavol k tomu dodáva: „A Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého (pre seba), aj nadbytok pre každý skutok“ (2 Kor 9,8) V týchto slovách vidíme dôležitý princíp. Pán Boh veriacemu pomôže, aby mohol získať dosť pre seba, ale aj čosi naviac. Nadbytok. A práve ten nadbytok sa má použiť na dobrý skutok. Podobne Pavol radí Timotoeovi, k čomu má viesť bohatých kresťanov. Nevedie ho k tomu, aby im prikazoval, aby predali všetko : 1 Tim 6,17 – 19. Takže, štedrosť, zdieľnosť a dobročinnosť má byť súčasťou kresťanského života. Pán Ježiš nám zasľubuje , že štedrosť neostane bez odmeny: “ Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu Získajte si mešce, ktoré sa nezoderú; nehynúci poklad v nebesiach, kam sa zlodej nepriblíži, ani moľ nekazí;“ (Lk 12,33) Dobročinnosť a charita je veľmi dobrou investíciou, ktorá nestratí na hodnote.

V jednom kresťanskom časopise (Betánie) bol viac ako pred 100 rokmi napísaný príbeh o tom, ako sa jednej bohatej pani sníval zvláštny sen. Prechádzala sa nebom a videla ako pre ňu stavajú veľmi skromný domček. Keď sa opýtala, prečo jej stavajú taký malý dom, odpovedali jej: „Staviame pre vás za peniaze, ktoré ste nám zaslala, ktoré ste venovala na dobročinné účely a chudobným“. Bol to iba sen, ale keď sa prebudila, znelo jej stále v ušiach: „Budujeme pre vás z materiálu a peňazí, ktoré ste nám poslala.“ Rozhodla sa teda od tých čias žiť viac pre večnosť a dokazovať to aj svojimi darmi. Slová Pána Ježiša nám ukazujú, že prostriedky darované na dobročinnosť sa uchovajú vo večnosti. Pán Boh neostane nikomu nič dlžný, a nezabudne štedro odmeniť každého ochotného darcu.

Ako však Pán Ježiš svoju výzvu k štedrosti odôvodnil ? To nám jasne zvestuje posledný verš dnešného oddielu: „lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“ (Lk 12,34) Ide o to, čo považujeme za svoj poklad. Ide o to, čo viac milujeme. Pána Boha alebo majetok. Budeme si dávať otázku koľko najmenej musím dať Bohu, alebo sa spýtame koľko najviac môžem dať? Je pre nás najväčším pokladom naša viera, alebo náš majetok? Komu patrí naše srdce? Varovným príkladom je pre nás Ezau, ktorý za misu šošovice predal svoje prvorodenstvo. Pohrdol tak vzácnym dedičstvom. Ezau je obrazom všetkých, ktorí pohrdnú nebeským dedičstvom a upnú sa len a len na tento svet. Tu je ich poklad, tu je ich srdce. Naše srdcia však majú patriť Bohu. Nebojme sa mu dôverovať aj ohľadom majetku. Slovo Kristovo nám pripomína, aby sme sa chránili lakomstva a ustarostenosti. Dnes nám Slovo nášho Pána poukázalo na štedrosť. Nebojme sa byť štedrí. Dôverujme aj v tomto Pánu Bohu, že sa o nás ako dobrý Otec nebeský postará. Amen