Streda aj štvrtok boli nabité dni. Domov som chodila až za tmy. Jednak, že som riešila môjho podvyživeného chlapca, ktorý opustený, hladný a pocikaný sedel v nemocničnej postieľke nepovšimnutý, a potom potrebovala som dokončiť nejaké veci v centre, skôr ako pôjdem do Nairobi.
Hlavu som mala plnú nápadov, čo by sa dalo robiť na edukáciach s mamami a ako si zorganizovať návštevy v rodinách, aby boli čo najviac nápomocné pre deti a ich mamy.

Pohltená prácou som nestíhala potom ani prať ani umývať riad (po zotmení sa už nedá).
Piatok som chcela trochu spomaliť a načerpať energiu. Nepodarilo sa.

Stratená v preklade som najprv sedela v aute smerom do Kericha a vôbec som netušila, prečo tam ideme. Myslela som si, že nech je to už čokoľvek, prečo tam sestra Vincent ide, Kericho je krásne a oplatí sa ho vidieť. Sú to tie klasické čajové plantáže, ktoré sú nádherné, obzvlášť keď sa na ne pozerá zvrchu.

Kericho je o kúsok vyššie položené ako Muhoroni (cca 2000m nad morom), ale chlad bol príjemnou zmenou. Keď som sa dozvedela, že ideme na omšu za otca Jerryho, ktorého zavraždili to ráno, Kericho sa predo mnou akoby zaklialo. Viac ma nefascinovalo, ani nezaujímalo.

Skôr ako sme sa vybrali do kostola, zastavili sme na čaji. Sestričke celý čas volali známi, rodina, chodili sms, od ich rôznych spoločných priateľov, volali ju domov. Otec Jerry bol Ír a to vysvetľuje, prečo si v mnohom asi rozumeli. Pri čaji som stretla ďalších írskych misionárov. Všetci sa navzájom poznali a stále sa vracali k tomu, čo sa stalo ráno. A k tomu, aký to bol výnimočný človek.

Doľahla na mňa tažoba. Cítila som, že stratili veľmi vzácneho priateľa.

Kostol sa postupne zapĺňal ľuďmi. Bol jeho poslaním. Prišiel tam, aby postavil kostol, založil nový zbor a rozbehol ho…
Po omši vystúpil jeden z domácich a opísal to, čo videl- posteľ, krv, dokaličené telo, prebodnutého zviazaného, podrezaný krk, vylomenú mrežu na okne.
Nakoniec sa išlo k otcovi Jerrymu domov. Neviem presne prečo, ale išla som dnu s ostatnými. Všetko vyzeralo, ako keby tam niekto stále býval, ale už nebýval. Káva. Načatá flaša vína. Biblia na stolčeku, papiere nahádzané v krbe. Asi som tam išla, aby som upokojila samú seba, že ja bývam v bezpečí. No to akurát nevyšlo. V kostole bola jeho smrť zrazu reálna, ale uňho doma ešte reálnejšia.

Cestou domov sme sa nasmiali, trochu zahnali temné myšlienky. Doma ma všetko položilo. Spustil sa silný dážď (tak ako noc predtým) a nepočula som okrem búšenia na strechu nič. Nervy povolili, slzy tiež. Zrazu som si uvedomila, čo sa dnes udialo. Najbezpečnejšie miesto- moja posteľ bola najzraniteľnejšou. Presúvala som sa s jednej časti domu do druhej. Svietili všetky svetlá aj sviečky. Prvý raz som zavrela poriadne okná a snažila sa nebáť. Strach veľmi neodišiel. Prerušovaným spánkom som prebdela najkritickejší čas (odhadovaný čas jeho prepadu) a zaspala nad ránom, keď sa už susedia začínali budiť. Ďalšia noc bola s tabletkami.

Deň predtým, ako sa to stalo, som si čítala text jedného z prvých kresťanských mučeníkov. V čítaní na každý deň.

Božia ochrana nad nami je iná, ako si často krát predstavujem. Tak ako aj jeho láska. A život je taký krehký. Nevyspytateľný. Čokoľvek sa stane s mojím životom, som v Jeho rukách.

Tie posledné dni mi ukazovali život. Život na udupanej hline. Štipľavý dym v chatrči, ktorý dráždil moje oči a dýchanie. Chudobu a biedu pod slamenou strechou. Brutalita ľudí a smrť otca Jerryho a nevyspytateľnosť našej cesty a tých Božích.

O tomto živote som veľa počula, čítala, videla ho v televízii. Naživo tá bieda mojich mám a ich detí a tá schopnosť človeka byť ovládaný zlom podčiarkujú realitu. V tomto svete som doteraz žila.

Slama a hlina mi pripomenuli Vianoce. Chudoba a zlo. Sem prišli Vianoce. Kvôli tomuto prišiel Boh k nám.