„Tento rok by som chcel cez prázdniny urobiť peknú a poriadnu cyklotúru. Pridáš sa? “
Bolo to pred približne tridsiatimi rokmi, keď sa ma môj brat – už je medzitým pochovaný niekde v Rusku – takto opýtal.
„Hurá!“, zvolal som. „Konečne rozumný návrh. Kam by sme šli? Čierny les? Eifel? …“ Otrávene ma môj brat zastavil.
„Čo to už len počúvam! Ja myslím na Lago Maggiore, Lugano, alebo niečo podobné!“
„Platí!“, zvolal som. Musíme ale myslieť na to, že v tých časoch boli takéto ďaleké cesty veľkou zriedkavosťou. Autá ešte neuzatvorili svet. Cesty ešte neboli asfaltové. A nakoniec, bol som som už farár vo veľkomeste.
Ale ten plán sa mi pozdával. A tak sme jedného dňa prechádzali cez Gotthard. Svištivo sa hnali naše kolesá dole Airolom. Potom ale začala horúca, prašná jazda cez Tessin. Ako som povedal: cesty ešte neboli asfaltové. Prach sa strašidelne víril. K tomu bol ešte stred leta. Slnko strašne pálilo.
Unavení a potiaci sa šľapali sme na Bellinzonu. Jednotvárne klepali hrnce vzadu na ruksaku.
Tu zrazu – náhle prišla pomoc. Nákladné auto – vtedy veľká zriedkavosť! – nás zozadu dobehlo a predbehlo nás. V momente sme boli obklopení kúdolom prachu. Avšak v rovnakom momente mali obaja bratia rovnaké zmýšľanie – zopár mocných záberov do pedálov a už sme viseli sprava aj zľava na náklaďáku. Až teraz začala strašná jazda! Náklaďák mal na vtedajšie pomery neslýchané tempo. Cesty boli zlé. Nebolo ani ruku vidieť pred očami kvôli hustému prachu, ktorý sa víril priamo pred nami.
A vtedy sa takmer stala katastrofa. Šli sme cez jednu úzku dedinskú ulicu. Len nejasne sme vpravo a vľavo videli zopár domov. A tu zrazu sa predo mnou vynorila prekážka: schody jedného biedneho domu vyčnievali do ulice. Náklaďák si ešte našiel priestor, aby sa popri nich prešmykol. Ale pre mňa už miesto nezostalo. Mohol som sa už iba pustiť, skôr ako by som narazil do schodov. A potom som spadol. Hneď bolo množstvo po taliansky hovoriacich Švajčiarov pri mne, zdvihli ma, skontrolovali bicykel, naplnili mi ústa úžasným hroznom.
O štvrťhodinu neskôr som už šliapal osamote a unavene po nekonečnej ceste do Bellinzony.
Krátko pred mestom som našiel brata. Úplne skrúšene sedel pri okraji cesty. Pri tom vírení prachu si vôbec nevšimol, že som ostal kdesi vzadu. Teraz tam len sedel a bedákal: „Stratil som svojho brata. A vôbec som si to nevšimol!“
Naše stretnutie bolo srdečné. Radostne sme už potom vošli do Bellinzony.
Musíme si aj my pravdepodobne sem-tam povedať tú vetu môjho brata: „“Stratil som svojho brata. A vôbec som si to nevšimol!“
Ako často sa nám stane, že z nášho spoločenstva alebo z nášho kruhu ostane nejaký brat alebo nejaká sestra na ceste. A nikto sa o nich nestará. Nikto si to nevšimne. Boh sa nás ale pýta: „Kde je tvoj brat Ábel?“
Wilhelm Busch, z knihy „Poznáte Hömpela?“
preložil Pavol Gurbaľ
Obrázok – sxc.hu