Aká je teda úloha Božieho služobníka, presbytera dnes? Nie je iná, než bola trebárs počas života reformátora Jána Kalvína, Svet urobil krok dopredu vo vede, technike či kultúre, ale zaostáva vo viere. Preto ten „pešiak“ presbyter sa má zasadzovať pre vec spásy.
Na čítanie
Presbyter a vierovyznania
Každá kresťanská cirkev má svoje vierovyznania, ktoré objasňujú zmysel viery v Boha. My reformovaní kresťania máme II. Helvétske vierovyznanie a Heidelberský katechizmus. Z týchto čerpáme nielen vieroučné poučenia, ale tiež pravidlá pre praktický zborový život.
Úloha presbytera v zbore
Ak chceme čo najdôslednejšie obsiahnuť úlohu či povinnosť presbytera v zborovom živote, máme vedieť obsahovo vyjadriť, čo je zbor a kto je presbyter. Zbor je spoločenstvom veriacich. Ľudia, ktorí veria v Ježiša Krista, tvoria zbor. Viera v Trojjediného Boha spája ľudí do spoločenstva veriacich, ktoré vytvára zbor či cirkev ako celok. Viera v Boha spája zbor a jeho presbytera či presbyterov.
Prvou a základnou skutočnosťou úlohy presbytera v zbore je viera v Hlavu celej cirkvi, Ježiša Krista. Zbor má vidieť ako spoločenstvo založené na kresťanstve. Slovo a pomenovanie presbyter má svoj historický a zároveň biblický podklad. V Novom Zákone grécke slovo presbyterion má význam staršinovstvo, kolégium starších. V tomto slove tiež zaznieva iné slovo: synedrion. Synedrium, sanhedrin, je označenie pre najvyššiu židovskú radu, ktorá zasadala v jeruzalemskom chráme. Mala sedemdesiat členov, ktorí museli mať pravý židovský pôvod. Rade predsedal najvyšší kňaz. Je zaujímavé, že pri zasadnutí rady jej členovia sedeli v polkruhu, aby si navzájom videli do tváre. Presbyter bol v čase jeruzalemského chrámu váženým človekom, ktorý požíval všeobecnú úctu. Mal zväčša vek nad päťdesiat rokov. To malo zaručiť životnú skúsenosť a znalosť problematiky.
Reformácia dala presbyterskej funkcii nový význam, ktorý spočíva na učení o všeobecnom kňažstve veriacich. Ženevský reformátor Ján Kalvín vybudoval cirkev, ktorá bola činorodá. Dynamičnosť Kalvínovho poňatia cirkvi sa prejavila i v spôsobe, ako bola roztriedená zborová činnosť. Duchovní pastieri zvestovali Božie slovo a to bola ich úloha nadovšetko. Vedľa duchovných mali svoje miesto tzv. „starší“. Ich úlohou bolo bdieť nad životom v zbore. Všímali si nielen duchovný život, ale aj praktický každodenný život veriacich. Starší boli na dobrej pomoci duchovným pastierom pri ich práci s veriacimi.
Starších volila v Ženeve Malá mestská rada a nie zbor. Postupom času a z praktickej nevyhnutnosti voľbu starších prevzali samotné zbory. Obyčajne bolo starších dvanásť členov. Duchovný pastier a starší tvorili konzistórium, ktoré spravovalo zbor. Zodpovednosť za vedenie zboru tak bola rozdelená medzi členov zboru. Členom staršovstva, čiže presbytéria mohol byť každý muž, ktorý mal dobrú povesť a bol bez úhony.
Reformačná cirkev kalvínskeho smeru si od samého svojho začiatku zakladala na úrade presbytera, ktorý vychádzal zo zboru. Mimo duchovných a starších svoj význam mali aj diakoni. Reformátor Ján Kalvín si uvedomoval dôležitosť kresťanského zboru. Je preň charakteristické, ako presadzoval v živote členov zboru mravnosť a poriadok. Ako je známe z historických prameňov, Kalvín žil a myslel svojou bibliou. Podobný postoj očakával a vyžadoval aj od členov kresťanského zboru. Zbor podľa Kalvína je obecenstvo ľudí hriešnych, ale zároveň prijímajúcich milosť. Svet nesmie byť ponechaný podľa neho diablovi. Život v súkromí je tiež miestom, ktoré Boží ľud má strážiť, aby sláva Božia nebola nijako porušená.
Ján Kalvín v Učení kresťanského náboženstva čiže Inštitúcii píše: „K zachovaniu pokoja v cirkvi je nevyhnutná cirkevná správa, je jednému každému uložené, čo má konať, aby všetci zároveň neuvádzali cirkev do zmätku, aby sa bez povolania, bez cieľa nerozbiehali, aby sa slepo neschádzali na jednom mieste, a aby uprázdnené zbory podľa ľúbosti neopúšťali. Toto rozlíšenie stanovil Pavol, keď píše Titovi takto: Z tej príčiny som teba zanechal na Kréte, aby si to, čo je tam potrebné, spravil a ustanovil po mestách starších (Tit 1,5).“
Ján Kalvín o úlohe presbytera ešte hovorí: „Jeho úlohou je hlásať evanjelium a vysluhovať sviatosti. Ponechávam bokom, akú vysokú mravnú bezúhonnosť musí mať starší a čím obzvlášť musí predčiť jednotlivca. Lebo nie je mojou úlohou, aby som sledoval všetky dary dobrého pastiera, ale naznačiť, čo vyznávajú tí, ktorí sa nazývajú presbytérmi. Biskupom je ten, kto bol povolaný k službe slova a sviatostí a svoj úrad koná v dobrej viere. Biskupov aj presbyterov nazývam bez rozdielu služobníkmi cirkvi. Stavom je samotné povolanie.“
Ján Kalvín, keď hovorí o presbyteroch, chápe slovo presbyter ako označenie pre služobníka Božieho. Ako biskup, tak aj presbyter je predovšetkým Boží služobník. Presbyter si svoju služobnosť má a musí uvedomovať. Stojí v svätej službe všemohúceho Boha! Kalvín ešte vysvetľuje ako sa má chápať služba Bohu a v čom je jej význam: „Pravda Písma neuznáva iného služobníka cirkvi, než šíriteľa Božieho slova povolaného k správe zboru, ktorý sa nazýva niekedy biskup, niekedy presbyter a niekedy tiež pastier (Sk 14,23; 20,28; IPt 5,4).“
Kalvín rozoberá aj to, ako má byť zvolený presbyter ustanovený do služby: „Teraz vyložme druhú vec v povolaní presbytera: podľa akého obradu majú byť vysvätení. Keď vysielal náš Pán apoštolov ku kázaniu evanjelia, dýchol na nich (Jn 20,22). Týmto znamením naznačil moc Ducha svätého, ktorou ich obdaril.“ O tom všetkom reformátor Ján Kalvín píše v Učení kresťanského náboženstva, ktoré bolo vydané v roku 1534 v Bazileji, v kapitole „O svätení kňazov“.
Reformácia Kalvínova zdôrazňuje všeobecné kňažstvo. Každý veriaci je v službe Božieho slova. Presbyter je tiež služobníkom Božím, ktorý stojí pod mocou Božieho slova. Ženeva počas Kalvínovej prítomnosti sa zmenila. Jej reformátor sa usiloval, aby to bolo mesto, kde by slovo Božie bolo autoritou vo veciach mravných a veciach viery. Toto by sám Kalvín nebol uskutočnil bez presbytera, človeka, ktorý slúži svojmu Bohu. Kalvínov priateľ Viliam Farel v jednom liste píše: „Radšej by som bol posledným v Ženeve, než prvým kdekoľvek inde. Evanjelium sa káže v chrámoch i po domoch. Spev žalmov nikdy neprestáva.“
Presbyter v Ženeve nebol nadčlovekom, ale jeho postavenie bolo výnimočné v tom, že mal dbať o vážnosť Božieho slova medzi obyvateľmi mesta. Ak toto chcel vykonávať, s plnou vážnosťou musel sám byť služobníkom Božieho slova.
Podľa Kalvína, nášho určujúceho reformátora je služba Bohu najväčším poslaním a úlohou. Sám hovorieval: „Jedinému Bohu sláva „.
Kalvínske Hlasy,
marec 2002
Sú z nás ratolesti, alebo trpčiaky?
Zaspievam pieseň o svojom milom, pieseň môjho milého o jeho vinici. Vinicu mal môj milý na žírnom kopci. Prekopal ju, zbavil kamenia, vysadil ju ušľachtilou révou, vystaval vežu uprostred nej, aj lis vytesal v nej, potom čakal, že donesie hrozno. A teraz, obyvatelia Jeruzalema a mužovia judskí, rozsúďte, prosím, medzi mnou a medzi mojou vinicou! Čo ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil? Prečo doniesla trpčiaky, keď som čakal, že donesie hrozno? Teraz však chcem vám oznámiť, čo urobím svojej vinici: Odstránim jej ohradu a spasú ju, zborím jej múr a pošliapu ju. Prípravím jej rýchly koniec: nebude zrezaná ani okopaná, prerastie bodľačím a tŕním. Oblakom však prikážem, aby ju neskrápali dažďom. Lebo vinicou Hospodina mocností je dom Izraela a mužovia judskí sú jeho pôvabnou výsadbou. On čakal na právo, a tu, hľa, prelievanie krvi, na spravodlivosť, a tu, hľa, volanie o pomoc.(Izaiáš 5, 1 – 7)
Ja som vinný kmeň a vy ste ratolesti. (Ján 15, 5)
Azda k najkrajším podobenstvám Starého zákona patrí Pieseň o vinici. Vinica je totiž podobenstvom Božieho ľudu.
Je dosť pravdepodobné že išlo o svadobnú pieseň. Svadby vtedy vyzerali tak, že ženíchov priateľ – dnes by sme povedali družba, odprevádzal nevestu do ženíchovho domu a okolo neho išli svadobčania. Cestou všetci spievali, družba plnil úlohu predspeváka. Svadba už vtedy patrila do božskej oblasti. Ženích v tej chvíli hral úlohu kráľa, či princa, a nevesta bola princezná.
Si pripravený?
Vtedy bude kráľovstvo nebeské podobné desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo pochabých a päť rozumných. Tie pochabé si totiž vzali lampy, ale nevzali si olej, tie rozumné si však vzali s lampami aj olej v nádobách. Keď ženích meškal, zdriemli všetky a zaspali. O polnoci nastal krik: Ajhľa, ženích, vyjdite mu naproti! Vtedy prebudili sa všetky panny a pripravovali si lampy. Tu pochabé povedali rozumným: Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú! Ale rozumné povedali: Aby potom nestačilo ani nám, ani vám? Choďte radšej k predavačom a kúpte si. Keď však odišli kupovať, prišiel ženích, pripravené vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Neskoršie prišli aj ostatné panny a hovorili: Pane, pane, otvor nám! Ale on odvetil: Veru vám hovorím, nepoznám vás! Preto bdejte, lebo nepoznáte dňa, ani hodiny, (kedy príde Syn človeka). (Matúš 25, 1 – 13)
Máte radi svadby? Ako dlho sa na nejakú svadbu pripravujete? Patríte medzi tých, ktorý sa od vzrušenia nevedia dočkať kedy celá táto slávnosť prebehne?
Ešte ako malé dieťa som sa tešila na každú svadbu, na ktorú sme boli s rodinou pozvaný. Predchádzali tomu aj náležíte prípravy: zabezpečenie nových pekných šiat, topánok, daru, pomáhanie pri pečení, upratovaní, zdobení kultúrneho domu, či kostola….
Nepríjemná úloha
Slovo Hospodinovo zaznelo Jonášovi, synovi Amitajovmu, takto: Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a káž proti nemu, lebo ich nešľachetnosť vystúpila predo mňa. Nato Jonáš vstal, aby ušiel spred Hospodina do Taršíša, odišiel do Jafy, kde našiel loď smerujúcu do Taršíša, zaplatil cestovné, vystúpil na ňu, aby odišiel s nimi spred Hospodina do Taršíša. Ale Hospodin spustil veľký vietor na more, takže sa strhla veľká búrka a lodi hrozilo stroskotanie. Námorníci dostali strach a každý volal na svojho boha, pohádzali do mora náklad, ktorý bol na lodi, aby ju urobili ľahšou. Ale Jonáš zostúpil do vnútra lode, ľahol si a tvrdo zaspal. Pristúpil k nemu veliteľ posádky a povedal: Prečo spíš? Vstaň, volaj k svojmu Bohu, azda sa Boh rozpomenie na nás, a nezahynieme. Vraveli si jeden druhému: Nože, losujme, aby sme sa dozvedeli, pre koho stihlo toto nešťastie. Potom losovali a lós padol na Jonáša. Pýtali sa ho teda: Nože nám povedz, pre koho nás stihlo toto nešťastie. Aké je tvoje povolanie a odkiaľ si? Kde je tvoja vlasť a z akého národa pochádzaš? On im odpovedal: Som Hebrejec a vzývam Hospodina, Boha nebies, ktorý učinil more i suchú zem. Vtedy sa tí mužovia náramne preľakli a povedali mu: Čo si to urobil? Tí mužovia totiž vedeli, že uteká pred Hospodinom, lebo im to povedal. Potom mu riekli: Čo máme urobiť s tebou, aby sa more pod nami utíšilo? Lebo more sa búrilo čoraz väčšmi. On im odpovedal: Chyťte ma a hoďte do mora, a ono sa vám utíši, lebo viem, že pre mňa sa strhla táto veľká búrka nad vami. Tí mužovia však veslovali, aby sa vrátili na suchú zem, ale nemohli, lebo more sa proti ním čoraz väčšmi búrilo. Potom volali na Hospodina: Ach, Hospodine, nedaj nám zahynúť pre život tohto muža a neuvaľ na nás nevinne preliatu krv. Lebo Ty, Hospodine, si urobil, ako sa ti páčilo. Nato chytili Jonáša, hodili ho do mora a ono prestalo zúriť. Tu mužov zachvátil nesmierny strach pred Hospodinom, i obetovali Mu obeť a zaviazali sa sľubmi. (Jonáš 1, 1 – 16)
Bratia a sestry. Každý z vás už určite počul príbeh o Jonášovi. Obzvlášť u detí je tento príbeh Jonáša a veľkej ryby veľmi obľúbený. Prečo je tento príbeh taký známy a obľúbený najmä u detí je práve pre jeho pútavý a jednoduchý dej.
Nato, aby sme lepšie pochopili hĺbku tejto zvesti je dobré pozrieť sa preskúmať tento príbeh zblízka. V prvom rade je dobre všimnúť si postavu a charakter proroka Jonáša. Ale tiež ďalšie postavy a súvislosti, ktoré zohrali v tomto príbehu svoju úlohu.
Dúfanie v Boha
Hospodinove skutky lásky neprestávajú, lebo Jeho milosrdenstvo sa nekončí, obnovujú sa každého rána, veľká je Tvoja vernosť. Hospodin je môj údel, vraví moja duša, preto budem očakávať na Neho. Dobrý je Hospodin voči tomu, kto dúfa v Neho, voči duši, ktorá Ho hľadá. Dobre je mlčky očakávať na pomoc Hospodinovu.
Lebo Pán nezavrhne na veky, ak aj zarmúti, zmiluje sa vo svojej nesmiernej láske. (Žalospevy 3,22–26, 31-32)
Milí bratia a sestry. Keď sa dnes obhliadneme okolo seba, nevidíme len svet plný lásky, pokoja a mieru. Ale naopak. Dá sa povedať, že skoro všade na každom kroku sa stretávame s utrpením, trápením, nespokojnosťou, starosťami, s prírodnými katastrofami. Z televízie, z novín počúvame správy o vojnách a nepokojoch vo svete . A takto by sme mohli pokračovať ďalej.
Obraz Boha v človeku
Milí mladí priatelia,
bratia a sestry v Pánovi, chcela by som začať príbehom.
V lete 2006 som sa zúčastnila zborovej praxe v zahraničí. Počas tejto praxe som bývala v rôznych rodinách. Môj kamarát Randy, u ktorých som tiež bývala si rád uťahoval z ľudí. Žiaľ nie všetci túto jeho vlastnosť chápali a príjmali pozitívne. Ja si tiež rada občas uťahujem z kdekoho a tak sa stalo, že Randy vo mne našiel dobrého súpera, ktorí mu tie jeho narážky dokázal dosť dobre vracať späť. Možno preto sa z nás aj stali takí dobrí priatelia.
Randy bol veriaci človek, ale jeho viera bola skôr taká pasívna, ale aj napriek tomu mal veľa otázok o Bohu. No, a keďže som u nich strávila dva týždne, Randy nezaháľal a zasypával ma teologickými otázkami.
Ako sa máme chovať pri modlitbe
Milí Bratia a milé sestry Písmo sväté, ktoré poslúži ako základ nášho duchovného rozjímania a ktoré by som rád vysvetlil za pomoci Ducha Svätého je napísané liste Rimanom v 8. kapitole od 24 po 28. verš:
Lebo sme spasení v nádeji. Ale nádej, ktorá sa vidí, nie je nádejou, lebo na to, čo niekto vidí, prečo by sa na to aj nadejal? Ale ak sa nadejeme na to, čoho nevidíme, vtedy očakávame v trpezlivosti. A tak podobne i Duch spolu pomáha našim slabostiam. Lebo to, čo by sme sa mali modliť, ako sa patrí, nevieme: ale sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychaniami. A ten, ktorý zpytuje srdcia, vie, čo je myseľ Ducha, že sa podľa Boha prihovára za svätých. A vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko spolu pôsobí na dobré, tým, ktorí sú povolaní podľa preduloženia.
Vedeli ste o tom, že dnešná nedeľa sa v prvotnej cirkvi volala ROGÁTE a to znamená žiadajte a proste. Názov tejto nedele nám pripomína naliehavú potrebu modlitby v kresťanskom živote. Na túto potrebu nás upozorňuje Písmo sväté na mnohých miestach. Napríklad v 2. kapitole v skutkoch apoštolských, kde máme opis Jeruzalemského cirkevného zboru a nachádzame tam záznam, že „títo veriaci zotrvávali na modlitbách“. Apoštol Pavol vo svojom liste Rímskym kresťanom, aby boli „stáli na modlitbách“ aj Peter sa obracia na kresťanov žijúcich v diaspore „buďte na modlitbách bedliví“. Na význam a požehnanie modlitby nám poukazuje aj Jakub: Mnoho môže modlitba spravodlivo opravdová. Bratia a sestry minulý týždeň som vás v príhovore poprosil aj teraz to zopakujem, aby sme ste sa za mňa modlili a chcem vás uistiť, že aj ja sa za vás modlím. Spomenuli sme učeníkov a apoštolov Pána Ježiša a tak teraz si pripomeňme Pán Ježiša ktorý ich učil a ktorý chce aj nás dnes učiť.
Pán Ježiš Kristus prízvukoval nutnosť modlitby pre každého, kto chce byť jeho nasledovníkom, ale aj svojím vlastným príkladom ukazoval, aké majú byť naše modlitby. A týmto smerom sa nesú aj úpravy nášho textu. Tu si môžeme položiť otázku:
Ako sa máme chovať pri modlitbe?
Ako dokážeme, že Pána Ježiša skutočne nasledujeme
Milí Bratia a milé sestry, Písmo sväté, ktoré nám poslúži ako základ nášho duchovného rozjímania ktoré by som rád vysvetlil za pomoci Ducha svätého je napísané v Lukášovom evanjeliu 10. kapitole od 38. verša po 42. verš
A stalo sa, keď išli, že vošiel do jakéhosi mestečka. A istá žena menom Marta, prijala ho do svojho domu. A tá mala sestru, menom Máriu, ktorá si aj sadla k nohám Ježišovým a počúvala jeho slovo. Ale Marta bola rozrušená pre mnohú obsluhu a pristúpila k Ježišovi a povedala: Pane, či nedbáš, že ma moja sestra nechala samu obsluhovať? Povedz jej tedy, aby mi pomohla. Ale Ježiš odpovedal a riekol jej: Marta, Marta, staráš sa a nepokojíš pre mnohé veci, a jedného je treba. Mária si vyvolila dobrú čiastku, ktorá nebude odňatá od nej.
Prečítaný oddiel z Božieho slova už asi všetci dobre poznáme. Je známy pretože, sme mohli v ňom počuť veľa odkazov, lebo je to oddiel z Božieho slova, ktorý sa pomerne často číta pred kvetnou nedeľou. Už aj deti v nedeľnej besiedke, alebo na hodinách náboženstva vedia text zopakovať vlastnými slovami s aplikáciou na dnes. Mňa tento text oslovil otázkou, ktorá bude základom v našom spoločnom uvažovaní:
Ako dokážeme, že Pána Ježiša Krista skutočne nasledujeme?