Život v Muhoroni prichádza a odchádza

Sedím si ráno v katolíckom kostole a zrazu sa začnú všetci ľudia zdvíhať a ísť dopredu. Nie som katolíčka, ale mníška ma povzbudila, aby som išla aj ja, tak uvidím, čo sa bude vpredu diať. Išlo sa postupne v niekoľkých radoch za sebou. Keď predo mnou bolo už len pár ľudí, pochopila som, o čo ide. Ľudia išli dopredu, aby vhodili nejaký peniaz do pokladničky. Lenže ja som mala vreck úlplne prázdne! Buď sa tesne pred podkladničkou naprázdno otočím, alebo sa budem tváriť, že niečo vhadzujem. Vybrala som s i tú druhú možnosť. Prišlo mi to také úsmevné, že som sa s tým musela podeliť.
Dnes je opäť jeden horúci deň. Práve sa mi tri teľatá naterigali pred dvere (So zvieratami sa rozprávam po slovensky.).

Kostol začínal o siedmej ráno. Bol plný. Po dvoch hodinách som odišla. Spevácky zbor pekne spieval. Ľudia nespievali skoro vôbec. Na kríži visel ukrižovaný Kristus. Namiesto európskeho blonďáka s modrými očami tu bol černoch. (V izbe mám dva obrazy zo života Ježiša a aj všetci učeníci sú černosi)
Keďže omša prebiehala v svahilčine, rozumela som výrazy typu „Boh je kráľ.“, „postavme sa“, „modlime sa“.
Bolo mi smutno, pretože mi chýbalo niečo, čomu by som rozumela.

Po omši som skočila do našej nemocnice pozrieť sa, ako sa darí dvom tehotným ženám. Stále nič, hoci mi oznámili, nakoľko centimetrov sú otvorené. Okrem toho som vedela, že tam vždy niekoho stretnem a trochu sa porozprávam. Nemocnica má v súčasnosti asi 4 pacientov. Včera večer zomrela jedna stará žena, ktorú som bola raz pozrieť. Život tu prichádza a odchádza skoro každý deň.

Nemocnica je to vskutku pekná, len prázdna. Zamestnanci sú milí. Stále sa učím ich mená. Pracujú tu len zdravotné sestry. Prečo nemajú pacientov, neviem…

Okrem nemocnice je tu hospic, ale tiež neobsadený a malnutričné centrum pre podvýžívené deti. To budem mať na starosti ja. Mamy s deťmi chodia raz týždenne. V štvrtok som sa bola prvýkrát pozrieť v centre: 7-mesačné dieťa s váhou novorodenca…
Mamy dostanú stravu pre bábätko a musia ostať na edukácii, kde sa preberajú rozličné témy starostlivosti o dieťa. Utorok a štvrtok budú dni, o ktorých zatiaľ viem, že budem mať nejakú prácu a budem s ľuďmi. Určite by som chcela pridať k týmto aktivitám návštevu komunít, kde tieto deti žijú. Návštevy rodín by mohli zobrať nejaký čas z toho týždňa.

V susedstve je škola, ktorú rozbehla Sestra Agnes. Chcela by som sa tam ísť pozrieť, len už začínajú 6-týždňové prázdniny, takže s učením v škole budem musieť počkať až do januára.

Deti stretávam len na ulici. Pozerajú na mňa ako na výjav. Dvojčatá od susedov sa zase rozplačú, keď zbadajú bielu tvár. A musím povedať, že deti mi tu chýbajú.

Svahilčina sa mi síce zíde, ale žijem v regióne, kde väčšina ľudí sú Luovia a ako mi dnes objasnil jeden Luo, Luovia sú jedni z mála, ktorí nevedia dobre po svahilsky. Tak sa začínam učiť Dholuo jazyk. Nie všetci sú Luo, ale aj tí, čo nie sú, vedia Dholuo- prispôsobili sa.
Niektoré výrazy sa učia ľahšie- napríklad „oriti“ znamená „dovidenia“. Podobný pozdrav máme aj v slovenčine, len možno ním vyhadzujeme pri špeciálnych príležitostiach.

Veľa času trávim u seba alebo v nemocnici. Pár krát som sa išla prejsť do dediny- kúpiť si zeleninu na trhu. Snažím sa byť, čo najviac vonku pred zotmením, ale do tretej sa v skutočnosti nedá byť vonku kvôli teplu.

Včera sme boli v Kisumu. Cesta tam trvá vyše jednej hodiny. Ide sa veľmi peknou krajinou- kopcami, poliami. V Kisumu sme sa zastavili v „reštaurácii“ pri jazere Victoria a pochutnali si na opečených rybách- samozrejme jedlo sa rukami. Ľudia jazero využívajú naozaj na všetko. Zatiaľ čo sme jedli, chodili okolo nás ľudía obmotaní rôznymi vecami (hodinkami, autíčkami, hračkami, baterkami, zámkami), ktoré sa snažili predať.

Najťažšie mi je, keď je večer a som sama. Vtedy sa pýtam sama seba, čo tu robím. Mám nádej, že raz na to prídem…Ešte je asi príliš skoro.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *