Prvé mimo Vianoce

Boli iné. Nič naokolo nepripomínalo, že sa blížia Vianoce. Slumy nie su vydekorované, žiadne koledy. Žiadne vianočné trhy. Dokonca žiaden sneh. Každý rok ľudia kritizujú konzum vianočného obdobia, vyzdobené Tesco, únavné koledy v polovici októbra. Zrazu som sedela vo svojej izbe a túžila som aspoň máličko po vyzdobenom Tescu, vianočných guliach, rozvoniavajúcich medovníčkoch. Neviem, či je to dobré alebo zlé, ale kultúra je mojou súčasťou. A tradície a zvyky sú jej súčasťou. A tak sa mi cnelo za našou kultúrou, menej sa mi cnelo za predvianočným stresom a dlhými radami v obchodoch. To som si tieto Vianoce vychutnávala.

Štedrý večer sa v Keni neoslavuje. Nakoniec som ho strávila nad tanierom hranoliek a s flašou Coca-Coly. Stál ma 50 centov. Hoci to znie nechutne. Hranolky aj Cola ma potešili, lebo to bola príjemná zmena. V izbe som si sama zaspievala vianočné piesne, vypočula časť vianočnej kázne z roku 2008 a rozbalila 4 darčeky. Mala som zvláštny pocit z toho, že na vianoce, keď sa máme obdarovávať si tu sama odbaľujem darčeky…

Na druhý deň všetky deti dostali nové oblečenie, tak som vytiahla svoje posledné čisté oblečenie a tvárila sa, že je nové. Majú tu pekný zvyk nosiť nové oblečenie 25.12. Je to ako nový život. Nový začiatok. Nové oblečenie. Neviem, či to má takúto symboliku, ale aspoň som ju v tom pre seba našla.
Jedli sa samé delikatesy- nechýbala kozia žuvačka (nakoniec som musela mäso potajomky vypľuť za záchodom), ktorej chuť stále trvala a trvala…a nie a nie odísť. Na vianoce mali narodeniny dve dievčatá, tak ich poriadne vyoblievali – ako zvyknú.

Na druhý sviatok vianočný som deťom pripravila sľúbený popcorn. Štyri kilá kukurice asi nebolo celkom dosť pre 140 detí. Samozrejme, že som sa popálila na hrnci, ale našťastie len raz. To bola vlastne rozlúčka s Detskou Záhradou a s Nairobi, lebo v nedeľu som sa vybrala späť do Muhoroni. Cesta bola neuveriteľne dlhá. Pred dvomi rokmi vybudovali asfaltovú cestu z Nairobi do Kisumu. Žiaľ len jednu a veľmi úzku. Stačí jedna nehoda a cesta je odrezaná. Tak sme trčali v zápche. Čas plynul a ja som prišla do Kisumu pred šiestou. Vyhľadala som si matatu (dopravný prostriedok, 14-miestny Nissan – mikrobus) do Muhoroni. Čakala som skoro polhodinu, kým sa zaplní. „Zaplní“ neznamená „naplní“ počet sedadiel, ale kým sa tam nebude dať pohnúť. Nedalo sa mi otočiť, ale bolo mi jasné, že v tomto matatu rozhodne nie je 14 ľudí. Vydával čudné zvuky a čudne sa rozbiehal. Občas doňho naliali nejakú tekutinu. Nepýtajte sa ma čo. Začínalo sa stmievať a mne bolo jasné, že domov sa nedostanem pred zotmením, ale až za tmy. Išli sme trasou, ktorú som nepoznala. Žiadne autá sme nestretávali, matatu sa vyprázdňovalo. Zmeškaný hovor od mamy. Nakoniec ma okolo pol ôsmej vypľulo matatu na rázcestí, ktoré vedie k nemocnici. Tak som vykročila do tmy. Preskočila som známu mláku pred nemocnici a ďakovala Bohu, že sa mi nič nestalo. Toľko môj prvý (snáď aj posledný) „nočný“ pochod v Afrike.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *