Včera som hneď videla aj pochopila heslo napísané na jednom aute: „drive or die“.
Dopoludnia som bola v Nairobi. Vôbec mi toto mesto nechýbalo. Je plné chaosu. Ľudia do seba narážajú dosť drsným spôsobom. Jedine v centre Nairobi sú tuším semafóry, ale autá ich nerešpektujú. Takže som čakala, kým budem mať červenú, aby som mohla prejsť. Autá nespomaľujú, ak vidia chodca na ceste.

A chodci si chodia kade-tade. Cestou do mesta a z mesta mi robil sprievodcu-ochrancu jeden chlapec – učiteľ, ktorý mal na ušiach slúchatká a počúval reggae a v autobuse cestou domov hlboko zaspal. Hádzalo ho to z jednej strany (spolusediaceho) na druhú (na mňa) a v duchu som si hovorila, že vlastne som mohla ísť domov kľudne aj sama. Nemyslel to chudák zle. Je to len iná kultúra.

Poobede som sa stretla s logistkami, ktoré majú na starosti aj môj projekt. V slovenskom projekte som si trochu pričuchla k atmosfére. Padlo mi dobré nebyť na chvíľu pozorovaná húfom zvedavých detí.

Keďže bol piatok poobede, strávila som s taxikárom Johannom niekoľko hodín v aute. Úsek to nebol dlhý, len sa tvorili zápchy a šoféri si robili, čo sa im zachce- to znamená vytvárali si ďalšie spontánne pruhy, išli v protismere, alebo po chodníku.
Celé mesto bolo v šedej farbe zaplavené smogom ako keby sa nad ním vznášala hmla.

Keď som konečne niečo pred západom slnka (po šiestej) dorazila naspäť do domova, ujali sa ma štyria chlapci. Unavená som tajne dúfala, že si trochu oddýchnem, tak som ich odpísala, že prídem neskôr, nech počkajú. Po desiatich minútach mi zaklopali na dvere a obvinili ma, že som si vymýšľala. Vzápätí sa začali hádať o moje ruky, že koho je ktorá ruka. Najmladší mal 7 rokov a najstarší 11.

Ešte v to ráno som si prečítala vedľajšie účinky antimalarík a večer, keď som väčšinu zabudla, som užila prvú dávku. Potom som nemohla zaspať, lebo som čakala, kedy sa dostavia…

Inak do Kene zavítala FIFA trofej a v rukách ju držal aj prezident Kibaki. Premiér Odinga sa jej neočakávane dotkol a musela mu ruky z nej dať dole ochranka (toho pohára asi).