Lebo sme spasení v nádeji. Ale nádej, ktorá sa vidí, nie je nádejou, lebo na to, čo niekto vidí, prečo by sa na to aj nadejal? Ale ak sa nadejeme na to, čoho nevidíme, vtedy očakávame v trpezlivosti. A tak podobne i Duch spolu pomáha našim slabostiam. Lebo to, čo by sme sa mali modliť, ako sa patrí, nevieme: ale sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychaniami. A ten, ktorý zpytuje srdcia, vie, čo je myseľ Ducha, že sa podľa Boha prihovára za svätých. A vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko spolu pôsobí na dobré, tým, ktorí sú povolaní podľa preduloženia.
Pán Ježiš Kristus prízvukoval nutnosť modlitby pre každého, kto chce byť jeho nasledovníkom, ale aj svojím vlastným príkladom ukazoval, aké majú byť naše modlitby. A týmto smerom sa nesú aj úpravy nášho textu. Tu si môžeme položiť otázku:
Trpezlivo čakajme na vypočutie modlitieb.
Spoliehajme sa na pomoc Ducha svätého.
Odovzdajme sa vedeniu nebeského Otca.
Platí to najme o prosebných modlitbách. Je to preto, lebo dnešný človek nevie čo je správna modlitba. Človek nevie ako začať. Náš text nie je výslovne textom, ktorý by riešil otázku modlitby, ale ukazuje na to aký má byť postoj človeka k Pánu Bohu. Už v prvých veršoch apoštol hovorí, že život kresťana je životom toho, kto má nádej. V 24. a 25. verši čítame: Lebo sme spasení v nádeji. Ale nádej, ktorá sa vidí, nie je nádejou, lebo na to, čo niekto vidí, prečo by sa na to aj nadejal? Ale ak sa nadejeme na to, čoho nevidíme, vtedy očakávame v trpezlivosti.
Kresťania sú ľúdia živej nádeje. Je to preto, lebo Pán Boh zasiahol už v Ježišovi Kristovi do nášho života.
Človek pokial žije v tele a v tomto svete, kde hriech a smrť panuje nevidí v plnosti, čo Boh pre neho vykonal. Bratia a sestry žijeme však v očakávaní, že raz Božie sľuby budú splnené. Celý náš kresťanský život je spojený s očakávaním toho, čo nám Pán Boh zasľúbil.
Všetko, čo myslíme, hovoríme a celé naše konanie tak i naše modlitby musia byť nesené týmto duchom nádeje. Tento duch nádeje nám nikdy nedovolí, aby sme vo svojích modlitbách ustali a poľavili. Duch nádeje nám dáva silu, oživuje a nabáda nás k trpezlivému očakávaniu, že Boh naše modlitby vypočuje i keby odkladal ich vypočutie. V tejto pevnej a neuhasiteľnej nádeji je Boh ako náš nebeský Otec – starostlivý. On vypočúva volanie svojích detí a preto vypočutie naších modlitieb očakávajme podľa vôle Otca nebeského.
Na pomoc Ducha Svätého sa vždy spoliehajme! Modlitba je sice niečo tak jednoduchého, že to dokáže aj dieťa, ale súčasne tak ťažká vec, že ani učený teológ nie schopný spravne vysvetliť a správne sa modliť. Čím hlbšie sa zamýšľame nad podstatou modlitby, tým viac poznáme svoje slabosti a neschopnosti všetko vysvetliť. Uvedomujeme si čo všetko sa máme učiť a ako sa máme aj v modlidlibe cvičiť. Učiť a cvičiť v modlitbe máme naše deti, našu mládež, tak jako nás tomu učili naši rodičia. Pamätáme si našu prvú modlitbu? Možno áno.
Pamätám si na modlitbu mojich starých rodičov ktorý sa modlili zo mnou na konci dňa: Ta modlitba znela asi takto: Anjeličku môj stražníčku, opatruj moju dušičku. Opatruj ju vo dne v noci buď mi stále na pomoci. Možná je vám niektorým známa. V každom veku života ako sa máme modliť. Ako mladému chlapcovi mi hovorievali, že aj krava skôr si kľakne až potom ľahne. Možno Vás udivuje, že hovorím o kľačaní, ale tým mi starý otec chcel povedať nasledovné: Je napísané pred Bohom sa skloní každé koleno. A týmto bolo pre mňa jasné, že mám kľaknúť a poďakavať Pánu Bohu. Ďakujem Pánu Bohu za každé jedno slovo upozornenia a vysvetlenia modlitby ktorá mi bola v živote pripomenutá.
Avšak, aj my dospelí potrebujeme sa ustavične zdokonalovať v modlitbe. Najlepším učiteľom je pre nás Duch Svätý. On je pre nás, ako dobrá mama, ktorá vkladá svojmu dieťaťu do úst prvé slová, keď učí dieťa hovoriť.
My sa však často skúmajme podľa slov nášho textu v 26. verši: Lebo to, čo by sme sa mali modliť, ako sa patrí, nevieme: ale sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychaniami. I my sme často vystavení v živote každodenným slabostiam a pokušeniam. Svojím hriechom sme stratili spojenie s Pánom Bohom, preto často krát sa ani nechceme a ani nevieme modliť. V našej slabosti nám pomáha Duch Svätý. On vkladá slová a vzdychy na naš jazyk a do nášho srdca.
My tomuto napomáhaniu Ducha Svätého často ani nerozumieme a nevieme vysvetliť, náš duch len vzdychá tak ako píše Božie slovo „nevysloviteľné vzdychania“. Boh sám pôsobí skrze Ducha Svätého v nás, preto sú tieto modlitby v zhode s Božou vôľou. Preto môžme pevedať, že modlitba je darom Božím a nie dielom človeka. Ak chceme skutočne modliť, na pomoc Ducha Svätého spoliehajme.
Odovzdávajme sa vedeniu nebeského Otca! Cieľom modlitby nie je ovplyvnenie Božej vôle našími túžbami, ale poznanie Božej vôle a podrobenie našej vôle Božej vôli. Modlitba je tým ďalekohľadom, ktorý nám umožňuje nazrieť do Božích plánov. V modlitbe ako v dôvernom rozhovore s Pánom Bohom poznáme, že Boh má s nami len dobré úmysly. Boh nemá s nami myšlienky o trápení, ale o pokoji. A nielen tento význam a požehnanie modlitby spočíva v tom, stotožniť s Božou vôľou keď sa modlíme: „buď Tvoja vôľa tak ako na nebi tak aj na zemi“ Správne sa modlíme, keď vieme s našim duchom vyznávať tak ako je to napísané v 28. verši: A vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko spolu pôsobí na dobré, tým, ktorí sú povolaní podľa preduloženia.
Moditba nás vedie k tomu, aby sme svoj život a všetky svoje plány odovzdali do rúk toho, ktorý je naším Otcom. V Otcovom náruči je vždy najlepšie. To nie je rezignácia (vzdať sa) – to je radostná istota, že Pán Boh riadi naše životy a celý svet vedie k cieľu, ktorým je naša záchrana. Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil. Ide o to aby sme práve v modlitbách sa presvedčili a dokázali tí, ktorí skutočne milujú Pána Boha. Všetci poznáme vetu: Modlitba je dýchanim duše. Pamätajme na to a nech je to pre nás upozornením na to či duchovne žijeme alebo sme duchovne mrtvy. . . Amen