Pohľad na viac ako 400-ročné spolužitie v našej cirkvi

 

Začiatok manželstva

Ako sa vlastne Slováci a Maďari ocitli spolu v jednej reformovanej cirkvi? Šírenie švajčiarskeho (kalvínskeho) smeru reformácie sa na území Uhorska označuje ako druhá reformácia. Za prvú sa považuje nemecká – luterská reformácia, ktorá sa na území Uhorska šírila najmä po bitke pri Moháči v roku 1526, ktorá veľmi oslabila katolícku cirkev. Luterská reformácia v Uhorsku sa najprv šírila medzi nemeckým obyvateľstvom: „Myšlienky Lutherovej reformácie v Uhorsku ako prví hromadne prijímali nemeckí mešťania Budína a ďalších slobodných kráľovských a kráľovských banských miest, vrátane sedmohradských a spišských Sasov.“ (Kalv. Ref. na Vých. Slovensku, str. 12). Od polovice 16. storočia sa však v Uhorsku začínajú presadzovať myšlienky druhej reformácie. Presadzujú sa však najmä medzi tými, ktorí už prijali prvú reformáciu. Druhá (švajčiarska) reformácia zasiahla slovenské obyvateľstvo (hovoriace zemplínskym nárečím) na južnom území súčasného východného Slovenska. Z hľadiska organizácie reformovanej cirkvi išlo o územie Predtisského dištriktu (t. j. územia na západ od rieky Tisa). Duchovným centrom tohto dištriktu bol Blatný Potok (Sarospatak). Z tohto mesta sa šírila švajčiarska reformácia aj na miesta, kde žilo slovenské obyvateľstvo. Neskôr sa významným centrom kalvínskej reformácie stali aj Košice, ale „… oveľa viac práce pri šírení švajčiarskeho učenia v druhej polovici 16. storočia v oblasti Predtisia vykonali kazatelia pôsobiaci v Blatnom Potoku v Zemplínskej stolici.“ (Kalv. Ref. na Vých. Slovensku, str 31). Na východ od rieky Tisa sa v druhej polovici 16. storočia sformoval Zatisský dištrikt, s duchovným centrom v Debrecíne. Tento dištrikt patril medzi počtom najväčší ako aj najkompaktnejší reformovaný dištrikt. Jeho centrum Debrecín však bolo pomerne blízko územiu dnešného východného Slovenska, takže to tiež vplývalo na šírenie švajčiarskej reformácie medzi slovenským obyvateľstvom na území dnešného východného Slovenska. Na základe toho možno povedať, že k Slovákom (zemplínskeho nárečia) sa nedostalo reformované učenie priamo zo Ženevy, ale sprostredkovane z Blatného Potoka a Debrecína. To je prvá základná vec, na ktorú netreba zabúdať. Reformované učenie sa dostalo k našim predkom od Maďarov. Konkrétne myšlienky 2. Helvetského vierovyznania a Heidelberského katechizmu sa k našim slovenským predkom dostali prostredníctvom Maďarov.

Spolužitie do konca 18. storočia

Slovenskí reformovaní sa pod ochranou a pomocou cirkvi, ktorá bola väčšinovo maďarská, udržali aj počas neľahkého obdobia krvavej i nekrvavej reformácie. Aj pre nich boli veľkou pomocou povstania sedmohradských kniežat proti Habsburgovcom, ktoré zmiernili aspoň čiastočne dosahy protireformácie. Pri správe o posviacke kostola v Bánovciach nad Ondavou uverejnenej v Reformovanom kalendári 2011 čítame: „Obdobie, v ktorom náš kraj ovládali sedmohradské kniežatá: Gabriel Bethlen a Juraj Rákoczy, bolo obdobím veľkého rozmachu kalvinizmu v našom kraji. Duchovným strediskom bola Potocká škola, z ktorej do našich zborov prichádzali horliví kazatelia slova Božieho.“ ( str.238)

Nekrvavá rekatolizácia, ktorá prebiehala v 18. storočí po Satmarskom mieri ( 1711), značne ohrozovala slovenských reformovaných (nezabúdajme, že slovenčina ako kodifikovaný jazyk stále neexistovala, slovenskí reformovaní v tej dobe hovorili zemplínskym nárečím). Predtisský dištrikt vnímal tento problém a snažil sa slovenským zborom pomôcť (viac o tom Kalv. Ref. na Vých. Slovensku, str. 175 – 180). Predtisský dištrikt (superintendencia) pozostával zo štyroch seniorátov: Boršodský, Abovský, Zemplínsky a Užský. Od ostatných dištriktov sa líšil tým, že takmer dve storočia nemal na svojom čele vrcholného predstaviteľa (biskupa, resp. superintendenta). Až na príkaz panovníka z donútenia si zvolili v roku 1734 prvého superintendenta. V polovici 18. storočia sa vedenie Predtisského dištriktu začalo veľmi poctivo zaoberať hľadaním spôsobu ako pomôcť slovenským reformovaným. Ako prvoradé sa považovalo zabezpečiť teologické vzdelanie pre farárov, ktorí by ovládali slovenský jazyk (jeho zemplínske nárečie). Vrchný kurátor dištriku Abrahám Vay zariadil v roku 1740, aby na kolégiu (t. j. teológii) v Blatnom Potoku mohli študovať aj chlapci z chudobnejších slovenských zborov. Dohodlo sa vytvorenie základiny, ktorá umožňovala podporu štúdia týchto chlapcov za tej podmienky, že po skončení štúdia príjmu službu v slovenských zboroch. Stávalo sa totiž, že absolventi štúdií išli radšej do bohatších maďarských zborov. Na vytvorení tejto základiny sa podieľal samotný Abrahám Vay aj niekoľko ďalších zemanov. Už v tom istom roku na základe výnosov danej základiny začali študovať prví traja študenti.

Aj superintendent (funkcia podobná biskupovi) Martin Csáji vnímal chudobu slovenských zborov ako veľký problém. V roku 1758 vyhlásil v celom dištrikte na podnet slovenských farárov zbierku pre najchudobnejšie slovenské zbory. Najvýraznejšia zásluha superintendenta Martina Csájiho pre zachovanie slovenských zborov však spočívala v zabezpečení vydania piatich duchovných publikácií pre slovenských (zemplínskych) reformovaných v rokoch 1750 – 1758. Na prvý pohľad to vyzerá ako samozrejmosť, uvedomme si však, že spisovná slovenčina bola kodifikovaná až o storočie neskôr. V evanjelickej cirkvi sa pre potreby Slovákov používala česká literatúra. Predtisský dištrikt sa pod vedením Martina Csájiho rozhodol vydať základnú duchovnú literatúru v materinskom jazyku vtedajších slovenských reformovaných – v zemplínčine, hoci oficiálne zemplínčina ako jazyk vlastne vôbec neexistovala. Predtisský dištrikt teda už storočie pred štúrovcami vydáva dôležité publikácie, ktoré neoceniteľným spôsobom pomohli uchovať jazyk aj vieru slovenským reformovaným. Zemplínčina sa doteraz používa a aj v súčasnosti mnohí slovenskí reformovaní (aj s vysokoškolským vzdelaním) na východe Slovenska rozprávajú v domácnosti, resp. v súkromí zemplínskym nárečím. Je to nárečie, ku ktorému majú mnohí reformovaní stále vrúci vzťah. O čo viac to muselo byť v polovici 18. storočia, keď spisovná slovenčina ani neexistovala. Slovenskí – zemplínski reformovaní tak dostali do rúk publikácie, ktoré boli napísané v nárečí ich srdca. Martinovi Csájimu pomohli pri vykonaní tejto záslužnej práce traja autori: malčický reformovaný farár Juraj Jesenius, bánovský farár Andrej Spáczay a zemepán z Rakovca Andrej Rákoczi. Títo traja šlachetní muži vykonali preklad dôležitej duchovnej literatúry z maďarčiny do zemplínčiny. Keďže však zemplínsky pravopis neexistoval, uvedené publikácie boli napísané maďarským pravopisom.

Pre ukážku verš z Kol 3, 16 vyzeral nasledovne: „Utstze a napominajtze se szpoletsnye Soltarami Spevami a Pesnyemi duchovnimi, sz milostzu spévajútz u sértzu szvojem Pánu.“

Celkovo vydal Predtisský dištrikt v Debrecíne 5 nasledovných publikácií:

  • Mali katechizmus (1750)
  • Hlasz pobosnoho spéványa (1752) – spevník
  • Svetoho Dávida kralya a proroka szto i pedzesátz soltári (1752) – spevník
  • Radosztz sértza pobosnoho (1758) – modlitebná kniha
  • Agenda (1758) – poriadok vysluhovanie sviatostí, pohrebov, krstu a sobášov

Tlač uvedených publikácii bola objednaná Predtisským dištriktom, mesto Debrecín na vlastné náklady vytlačilo Mali katechizmus a Hlasz pobosnoho spéványa. Modlitebná kniha bola vydaná z výnosu zbierky veriacich najmä zemanov zo slovenských zborov.

Manželia Kónyovci vo svoje publikácii konštatujú: „Vydanie piatich bohoslužobných kníh vo východoslovenskom nárečí malo pre slovenských kalvínov v predtisskom dištrikte nesmierny význam. V nasledujúcom období, v druhej polovici 18. storočia, im pomáhali nielen pri službách Božích, vyučovaní, katechizácii, ale aj pri zachovaní vlastnej viery na periférii rozšírenia kalvinizmu, v každodennej konfrontácii s pokračujúcou rekatolizáciou.“ (Kalv. Ref. na Vých. Slovensku, str 180).

Spolužitie slovesnkých a maďarských reformovaných v prvých 250 rokoch bolo veľmi pekné a dodnes príkladné. K slovenským obyvateľom sa dostalo reformované učenie prostredníctvom Maďarov a Maďari pomohli aj v neľahkom období týchto rokov slovenské zbory udržať vo viere ale aj v jazyku. V tých časoch sa v prostredí reformovanej cirkvi správali Maďari k Slovákom veľmi priaznivo, veľkoryso a v duchu evanjelia. Toto je potrebné stále si pripomínať, lebo je veľmi ľahko podľahnúť všeobecným predsudkom, ktoré Slováci voči Maďarom v podvedomí majú a hovoriť o Maďaroch len zlé veci, že nás stále utláčali, resp. maďarizovali. Áno, došlo aj k omylom a chybám, ale nezabúdajme na to, čo nám Hospodin skrze Maďarov daroval.

Nešťastné 19. storočie

Toto storočie síce nevnímame na prvý pohľad – najmä v porovnaní s 20. storočím – ako tragické storočie, ale hlbší pohľad nám odkryje skutočnosť, že tragédie 20. storočia majú pôvod v prebudení nacionalizmu v 19. storočí. Vtedy sa dosť narušili vzťahy medzi národmi v Európe, čo vyústilo na začiatku 20. storočia do 1. svetovej vojny. Tá následne vyvolala aj 2. svetovú vojnu, a tá zase viedla ku studenej vojne a rozšíreniu komunizmu v Európe. V nešťastnom 19. storočí sa narušili vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi aj v Uhorsku, a aj v Reformovanej cirkvi. Je veľmi nekorektným tvrdením uvádzať, že Slováci boli Maďarmi utláčaní 1000 rokov. Pri 10. výročí vzniku Slovenskej republiky 1.1.2003 predniesol vtedajší predseda Národnej rady SR veľmi zásadný prejav o našej histórii. Okrem iného tam uviedol, že dejiny Uhorska sú aj našimi dejinami: „Druhou výraznou črtou zapísanou do tváre budúceho Slovenska bol vznik Uhorska v roku 1000. Slovensko sa stalo súčasťou kráľovstva, ktoré deväťsto rokov tvorilo dejiny strednej Európy. Prorocky znejú slová zakladateľa Uhorska svätého Štefana, ktorý v závete vyzýval svojho syna k rešpektovaniu jazykovej a etnickej rôznosti obyvateľov svojho kráľovstva. Takmer osemsto rokov jeho nasledovníci toto prorocké odporúčanie rešpektovali a aj preto bolo Slovensko osemsto rokov nie objektom, ale subjektom uhorských dejín. Práve vďaka tomu sa do tváre našej krajiny vpísala bohatá skúsenosť všetkých dôležitých udalostí, ktoré hýbali Európou.

Na tvári Slovenska aj preto vyrástli stredoveké mestá, ktoré sa neskôr stali centrami obchodu a kultúry… Nebojme sa priznať k tomu, na čo môžeme byť oprávnene hrdí. Boli sme súčasťou ríše, ktorej vládli takí významní panovníci ako svätý Štefan, Karol Róbert, Matej Korvín či Mária Terézia. Boli to aj naši králi a panovníci a Slovensku sa pod ich vládou darilo. Nezbavujme sa ich, nenechajme si ich vziať. Silnými ideami a činmi sú zapísaní do našej histórie. Neobchádzajme, neretušujme túto črtu. Hlásme sa preto hrdo k uhorským dejinám ako súčasti našich dejín.“

Prvých 800 rokov Uhorského kráľovstva nebolo poznačených národnostným útlakom. Rada kráľa Štefana o etnickej tolerancii bola rešpektovaná. Toto si uvedomoval aj samotný Ľudovít Štúr: „Podľa Štúra bola síce vekom slávy Slovanov ich Veľkomoravská ríša, ale vďaka múdremu Štefanovi, ktorý scivilizoval kmene Maďarov, sa našou dobrou vlasťou stalo aj Uhorko.“ (Týždeň, 33/ 2011 , str. 16). Štúr v spise „Starý a nový vek Slovákov“ uznával, že v minulosti sa Slovákom v Uhorsku nežilo zle, ale hovorí, že sa to začína kaziť: „I žili od toho času svorně ve vlasti této Maďaři a Slováci, oddáni verně oba obci své… S počátkem přitomného století započal se nový, strastný svět Slováku… zmocnila se pýcha Maďarů i zatemnila je.“ (Týždeň, 33/ 2011 , str. 16).

Prečo sa to vlastne v tom 19. storočí tak pokazilo. Po francúzkej revolúcii sa dostala na program dňa myšlienka národného štátu v celej Európe. Tomuto trendu sa prispôsobili aj Maďari v Uhorsku a zatúžili premeniť Uhorsko na Maďarský národný štát, aby v ňom bol iba jeden národ. Na jednej strane sa táto túžba prejavila bojom proti silnejšiemu – Habsburgovcom, ktorí od stredoveku vládli nad Uhorským kráľovstvom. V ňom až do konca 18. storočia bola úradným jazykom nie maďarčina ale latinčina, okrem toho veľký vplyv mala v Uhorsku aj nemčina. Maďarská revolúcia – povstanie proti Habsburgovcom – síce bola porazená, ale nakoniec predsa Habsburgovci ustúpili a po vyrovnaní v roku 1867 získali Maďari v Uhorsku takmer neobmedzenú moc, ktorú začali využívať na pomaďarčovanie ostatných národov, žijúcich v Uhorsku. Konali by však Slováci, ak by boli na ich mieste ináč? Kritické bolo najmä obdobie 1867 – 1918, týchto 50 rokov prebiehala v Uhorsku maďarizácia. Reformovaná cirkev v Uhorsku v tom čase získala veľmi silné postavenie. Postavila sa totiž jasne na stranu revolúcie, vyhlásenie zvrhnutia Habsburgovcov sa dokonca udialo v apríli 1849 na sneme, ktorý prebiehal v priestoroch veľkého reformovaného kostola v Debrecíne. Hoci bola Reformovaná cirkev v Uhorsku aj v druhej polovici 19. storočia menšinová, kvôli svojej podpore Maďarskej revolúcie mala veľmi prestížne postavenie. Z cirkvi, ktorá bola v 18. storočí utláčaná, sa stala najmä po vyrovnaní v roku 1867 cirkev rešpektovaná. A žiaľ cirkev, ktorá dokázala vytrvať v prenasledovaní, podľahla vábeniu sveta a nepostavila sa proti maďarizácii, ale ju začala aj vo svojom prostredí realizovať. Je však potrebné uznať, že aj v 19. storočí boli vydané dva spevníky v zemplínskom nárečí. V roku 1824 to bolo druhé vydanie spevníkov vydaných v roku 1752. Toto druhé vydanie sa v spomínanom roku 1824 realizovalo v Blatnom Potoku. „Ďalší spevník v zemplínskom nárečí vyšiel v roku 1864. Z poverenia predtiského dištriktu Reformovanej cirkvi v Uhorsku ho pripravil Pavol Császár, farár v Sečovciach.“ (Spevník reformovaných kresťanov 2008,str. 10). Ďalšie vydanie spevníka v zemplínskom nárečí sa realizovalo až v roku 1923, keď bol vydaný Slovenszki spevnik. Vznikla tam tak cca 60 ročná medzera, ktorá sa kryje s obdobím najtvrdešej maďarizácie. Ale aj pritom je potrebné si uvedomiť, že hoci oficiálnym trendom cirkvi bola maďarizácia, predsa mnohí duchovní v konkrétnych zboroch sa ju snažili zmierňovať a naďalej slúžili v zboroch po slovensky. Pre ukážku uvádzam časť z článku o Ľudovítovi Nytraim (1878 – 1962), ktorý bol napísal Juraj Halás a bol uverejnený v Kalendári reformovaných kresťanov v roku 1998 (str.73). V roku 1907 sa konalo seniorálne valné zhromaždenie Hornozemplínskeho seniorátu v Satorajuhely, ktoré pokarhalo tušického farára Lajosa Nitraya, za to, že nekázal v tušickom zbore v určené nedele podľa dištriktuálneho nariadenia po maďarsky. Nitray sa bránil tým, že keď vyhlásil maďarské služby Božie, nikto neprišiel do kostola. Seniorálne valné zhromaždenie ho aj tak pokarhalo. Ale po vynesení uznesenia sa prihlásil o slovo vtedajší biskup predtisského dištriktu, ujhejský farár Fejes, ktorý povedal: „Veľadôstojné valné zhromaždenie. Zlámali ste tu palicu nad mojím duchovným druhom… Ale dovoľujem si spýtať sa Vás: Prečo ide tušicko – novoveský človek alebo horovský človek do svojho tušického chrámu Božieho každú nedeľu a sviatok? Ja sa domnievam, že preto, aby od svojho duchovného otca počul dve – tri potešujúce slová založené na učení svätého evanjelia, aby mohol odovzdanejšie niesť kríž života a smelšie bojovať s ťažkosťami, ktoré mu život prináša do cesty. Keď tomuto túžiacemu človeku duchovný pokrm neposkytneme my, nedivme sa, že pôjde do iného kostola, kde i keď nebude mu hlásané čisté slovo Božie, bude spokojný, lebo tomu bude vo svojej reči rozumieť. Keby sme na toto pre záujmy tohto sveta zabudli, pamätajme na to, že zo dňa na deň a z roka na rok nás bude menej a nakoniec sa ako rozviazaný snop rozpadneme. Preto spoľahnime sa my len na duchovnopastiersku múdrosť pána farára, aby on sám určil, kedy a v akej reči má odbavovať v Tušiciach služby Božie.“

Prítomný farár Jozef Rácz (od roku 1899 do roku 1910 slúžil v maďarských zboroch, od roku 1910 bol farárom v slovenskom zbore vo Veľkých Revištiach, neskôr aj prvým seniorom slovenského Užsko-laboreckého seniorátu) uvádza: „Po tejto Fejesovej reči prítomní žalobcovia Nitrayiho ostali zahanbení so sklonenými hlavami. Nikto sa neopovážil ani slova povedať. A ja som vtedy pocítil túžbu stať sa podobným služobníkom pravdy a spravodlivosti ako bol Nyitray. Na prvom mieste má byť záujem Kristov a jeho cirkvi. A to svetské je podradnejšie.“ V spomínanom článku sa ešte uvádza, že Jozef Rácz sa práve kvôli udalostiam na danom valnom zhromaždení v roku 1907 rozhodol stať sa duchovným správcom slovenského zboru.

Aj z tohto príbehu vidno, že boli ľudia ako spomínaný Ľudovít Nitray, ktorí napriek tlakom slúžili zborom po slovensky, a nakoniec aj vtedajší biskup Fejes sa postavil na stranu Nitraya a zahanbil jeho žalobcov. Čiže cirkev ani v časoch najtvrdšej maďarizácie nezabudla celkom na svoje poslanie a našli sa takí duchovní maďarskej národnosti, ktorí odmietli oficiálnu líniu cirkvi a pomohli uchovať slovenské zbory aj v neľahkom období maďarizácie. Aj počas najtuhšej maďarizácie bolo možné v zboroch kázať po slovensky. Potvrdzujú to niektoré údaje z Refomovaných kalendárov z posledných cca 15 rokov.

  • Malčice – počas celého 19. storočia až do 30. rokov 20. storočia sa v zbore kázalo po slovensky aj po maďarsky, potom už len po slovensky (Ref. kalendár 2011, str. 242).
  • Palín – 20.8.1897 sa konala posviacka nového kostola, na posviacke zaznela aj kázeň v slovenčine (Kalendár ref. kresťanov 1996, str. 77).
    • – od roku 1856 sa kázalo striedavo maďarsky a slovensky, od roku 1908 (tento rok stále patrí do obdobia maďarizácie) sa kázalo v pomere 2 ku 1 v prospech slovenských služieb Božích (Kalendár ref. kresťanov v roku 2000, str. 88).
  • Lúčky – prinajmenšom od roku 1864 sa v zbore kázalo až do pádu monarchie po slovensky (Kalendár ref. kresťanov v roku 2000, str. 86).

V rokoch 1882 – 1940 slúžil v zbore Štefan Szakal: Pôvodca druhej modlitebnej knihy pre reformovaných Slovákov a spolutvorca posledného spevníka, ktorý bol vydaný v zemplínskom nárečí. Roku 1901 vyšla modlitebná kniha v jeho preklade i jeho nákladom. Skoro celý život oddane slúžil slovenským veriacim, pritom nezaprel svoju príslušnosť k maďarskému ľudu. Neohrozene sa zastával záujmov slovenských veriacich aj vtedy, keď ho niektorí jeho spoluslužobníci nazývali „slovenským kráľom“. (Kalendár ref. kresťanov v roku 2000, str. 117).

Ďalej je však potrebné poznamenať, že práve na prelome 19. a 20. storočia, keď maďarizácia vrcholila, sa postavilo v slovenských zboroch mnoho kostolov, fár, či cirkevných škôl. Bolo to obdobie hospodárskeho rozmachu aj v slovenských zboroch. Súviselo to s postupným hospodárskym oživením Rakúsko-Uhorska, keď niekoľko desaťročí stability prinieslo aj takýto úžitok.

Spolužitie v posledných 100 rokoch

V istom zmysle patrí prvých 14 rokov 20. storočia do 19. storočia. V roku 1914 však začala Prvá svetová vojna, ktorá nakoniec vyústila do rozpadu Uhorska na niekoľko štátov. Slovenské zbory sa tak ocitli v Československu. Situácia sa vymenila, za slovenskými zbormi stálo štátne zriadenie, maďarské zbory sa ocitli zrazu v inej krajine, kde boli menšinou. Od vzniku Československa v 1918 nemožno na príklad v zbore, kde slúžim, t. j. v Tušiciach hovoriť o maďarizácii. Rovnako aj ďalšie slovenské zbory už nezažívali maďarizáciu. Tento problém sa obnovil akurát v niekoľkých zboroch, ktoré v rokoch 1938 – 1945 pripadli Horthyovskému Maďarsku. Ale aj tu môžeme uviesť príklad farára Štefana Abaryho, ktorý pôsobil v Bežovciach práve v tom období, keď Bežovce pripadli do Maďarska. Hoci bol Maďarom, o zbor aj v tej neľahkej dobe – možno povedať v dobe 2. maďarizácie – sa staral tak, že zbor v Bežovciach aj dlhé roky po jeho odchode na neho s vďakou spomínal. Okrem obdobia, keď časť slovenských zborov sa na pár rokov dostalo do Maďarska, k maďarizácii už nedochádzalo. Maďarské zbory, ktoré však ostali na území Slovenského štátu, tiež pociťovali isté krivdy, niektorým duchovným (napr. Alexandrovi Böszörmenyimu, farárovi v Humennom) bola odobratá kongrua (t.j. štátny plat).

Problémom posledných 100 rokoch nášho spolužitia je skôr ako maďarizácia spôsob, akým sa maďarská väčšina našej cirkvi bránila a bráni asimilácii. Pri snahách o udržanie maďarských zborov sa táto obrana viedla niekedy aj na úkor evanjelia. Posledných 100 rokov je stále poznačených nešťastným 19. storočím, medzi Slovákmi a Maďarmi bolo viackrát veľké napätie, ktoré striedavo pretrvávalo aj počas diktatúry. Udalosti 20. storočia boli dosť podrobne opísané v rôznych publikáciách, v Reformovaných kalendároch, v Duchovnej obnove. Každá strana by vedela opísať svoje krivdy.

Zásadný rozdiel však bol, že v 19. storočí boli maďarskí reformovaní v silnej pozícii, v 20. storočí sa najmä kvôli Trianonu dostali do pozície, keď sa musia brániť. Napriek všetkým snahám, korektným aj nekorektným, sa však v 20. storočí rozbehol proces, keď pomer maďarských reformovaných voči slovenským súvisle klesá. V súčasnosti patria do slovenských seniorátov aj mnohé zbory, ktoré po 1. svetovej vojne boli jednoznačne maďarské. Keď v roku 1993 vznikol Ondavsko-hornádsky seniorát, pozostával z 21 zborov, teraz ma 30, pričom synoda schválila už prestup ďalších 3 zborov. To znamená, že počet zborov sa za prvých 18 rokov existencie seniorátu zvýšil o celú polovicu. Toto zvýšenie sa udialo kvôli prirodzenej asimilácii maďarských, resp. zmiešaných zborov na slovenské. V posledných 100 rokoch tak prebieha nie maďarizácia, ale skôr demaďarizácia, keď sa postupne zbory premieňajú z maďarských na slovenské. A to napriek všetkým krivdám, ktoré slovenskí veriaci za posledných 100 rokov prežívali. K tým krivdám patrí najmä odmietnutie zriadenia slovenského seniorátu v predvojnovej ČSR, odsúdenie Predsedu Organizačného výboru a Generálneho seniora Jána Tomašuľu po nástupe totality, odmietnutie iniciatívy slovenských duchovných z roku 1968. Na druhej strane po nežnej revolúcii cirkev vyhovela požiadavkám slovenských reformovaných a v roku 1993 vznikli dva slovenské senioráty, ktoré dávajú slovenským zborom veľký priestor na budovanie a rozvoj. Slovenské zbory si volia zástupcov na každom stupni cirkevnej správy. A to je veľký pokrok oproti situácii tesne po konci 1. svetovej vojny.

Nemožno zabudnúť ani na veľký prínos Jána Vaszilya, ktorý misijnou prácou v rokoch 1946 – 1951 v Trhovišti a v Bánovciach nad Ondavou podnietil mnohých mladých mužov aj zo slovenských zborov pre duchovenskú službu. Prebudenecké hnutie, ktoré začalo v maďarskej časti cirkvi, sa prenieslo v povojnových rokoch najmä cez osobu Jana Vaszilya aj do slovenských zborov. Bolo veľkým prínosom pred nastupujúcim časom totality, keď napriek totalitnému tlaku sa aj kvôli misijnému úsiliu Jána Vasilya našlo dosť takých, čo prijali povolenie pre farársku službu a tak pomohli uchovať naše zbory v totalitných časoch. Generácia duchovných ovplyvnených Jánom Vaszilyom vychovala aj ďalšiu generáciu duchovných, ktorá v súčasnosti slúži v našich zboroch.

Záver:

Aké teda bolo spolužitie Slovákov a Maďarov v reformovanej cirkvi za posledných 400, resp. 450 rokov? Ak použijeme obraz manželstva, tak ako to vyzerá? Som presvedčený, že v žiadnom prípade nemožno povedať, že tých 400 rokov manželstva v podstate nič neprinieslo. Slovenskí veriaci od svojich maďarských bratov dostali dosť veľa. Reformované učenie, pomoc v ťažkej dobe protireformácie, náboženskú literatúru v materinskom nárečí už zhruba 100 rokov pred štúrovcami. 19. storočie však prinieslo jazvu do našich vzťahov. Cirkev sa pridala k maďarizácii, ale aj vtedy sa v slovenských zboroch kázalo naďalej po slovensky, resp. po zemplínsky. Hoci cirkev ako celok zlyhala, mnohí jednotlivci maďarskej národnosti jednali aj za cenu straty prestíže v duchu evanjelia a pomohli napriek oficiálnej politike cirkvi udržať slovenské – zemplínske zbory pri živote až do konca monarchie. Posledných 100 rokov sa napriek výnimke – v podobe čiastočnej 2. maďarizácie v rokoch 1939 – 1945, v zboroch, ktoré sa dostali do Hortyovského Maďarska – vyznačuje postupnou asimiláciou maďarských zborov na slovenské. Slovenskí veriaci dostali postupne to, čo žiadali už za 1. ČSR, svoje senioráty a zastúpenie na každom stupni cirkevnej správy. Napriek tomu, že spolužitie sa nejakým spôsobom ustálilo, ku skutočnému a hlbokému zmiereniu medzi našimi dvoma národnosťami v našej cirkvi žiaľ stále nedošlo. Udalosti okolo pripojenia našej cirkvi k Maďarskej reformovanej cirkvi to len potvrdili. Teraz je naše manželstvo v hlbokej kríze. Nie je to možno najväčšia kríza, ale odohráva sa v čase slobody. Kríza z roku 1968 sa kvôli totalite nemohla skončiť rozchodom, teraz je však reálna možnosť, že sa naše manželstvo rozpadne. Ak by sa Pán Boh nad nami zmiloval a odpustil nám (obom stranám), mohlo by to skončiť aj hlbokým zmierením. Lebo daná situácia už neumožňuje len nejaké povrchné riešenie. Len zásadné. Rozchod alebo hlboké zmierenie, ku ktorému dôjde iba vtedy, ak sa obe strany stíšia pred Pánom Bohom a v Jeho svetle uvidia svoje chyby, ako aj chyby svojich predkov. Navzájom si tieto chyby priznajú a budú hľadať pochopenie pre situáciu toho druhého. Z tých dvoch zásadných riešení je rozchod tá ľahšia možnosť. Hlboké zmierenie je omnoho ťažšie a vyzerá to teraz priam ako nemožné. Ale: „Či je niečo nemožné u Hospodina?“ (1. Mojž 18,14). Prosme Ho o to, aby sa táto priam nemožná vec udiala.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *