22. december 2009

Vianoce sú za rohom a ja nemám žiaden stres. Teda ak nerátam môj malý boj so švábmi, ktorý som stále žiaľ nevyhrala.
Prípravy na Vianoce začali tým, že deti vyumývali jedáleň. Krovy, po ktorých obyčajne lozia myši (potkany), boli obsadené dnes deťmi. Všade bola voda (vodný spôsob umývania) a kopa nôh.

Pokračujte v čítaní

O tom, ako Jane nestretla Tarzana…

Matatu má kapacitu pre 14 pasažierov a tak sa nás vezie dvadsaťjeden dospelých, tri deti a jedno kura. Živé. Cesta do Kisumu je plná výmoľov. Nadhadzuje nás. Žena zvláda držať jednou rukou spiace dieťa, druhou vynervované kurča. To kotkodáka z adrenalínu, čo mu prináša cesta. Muž spokojne spí, opiera si svoje veľké brucho o moje a hlavu má zloženú na mojej ruke. „Opri sa o mňa, bude ti dobre…“pomyslím si. Obed, tuktuk, bodaboda a ďalšie matatu. Pozorujem sprievodcu, ako hádže policajtovi na zem peniaze. Tomu viac netreba. Niekde na ceste do Kakamegy nás však zastavuje ďalší policajt. „Prečo madam nemá bezpečnostný pás? Zatýkam túto madam.“ Nechápavo skúmam jeho výraz tváre a rozmýšľam, či to myslí vážne, či je opitý, alebo či si zo mňa robí dobrý deň. Matatu je narvaté a nikto vrátane šoféra nemá bezpečnostný pás. Policajt vôbec nevyzerá, že žartuje, ale kým sa spamätám zo šoku sprievodca mi prehodí okolo ramena pás a ja sa tvárim, že si ho zapínam do neexistujúcej čiernej diery. Sedím v šoku, zaskočená, že ma chceli tak nečakane prvý raz v živote zatknúť. V tej chvíli sa asi zíde niečo tvrdé. Sused to vycíti a ponúka mi arašidy. Decentne odmietam, ale jeho pohľad a vyčítavá otázka ma včas prebudia. Spolu si pochutnávame na čerstvých pražených orieškoch.

Pokračujte v čítaní

Prvé mimo Vianoce

Boli iné. Nič naokolo nepripomínalo, že sa blížia Vianoce. Slumy nie su vydekorované, žiadne koledy. Žiadne vianočné trhy. Dokonca žiaden sneh. Každý rok ľudia kritizujú konzum vianočného obdobia, vyzdobené Tesco, únavné koledy v polovici októbra. Zrazu som sedela vo svojej izbe a túžila som aspoň máličko po vyzdobenom Tescu, vianočných guliach, rozvoniavajúcich medovníčkoch. Neviem, či je to dobré alebo zlé, ale kultúra je mojou súčasťou. A tradície a zvyky sú jej súčasťou. A tak sa mi cnelo za našou kultúrou, menej sa mi cnelo za predvianočným stresom a dlhými radami v obchodoch. To som si tieto Vianoce vychutnávala.

Pokračujte v čítaní

Piatok v Kerichu

Streda aj štvrtok boli nabité dni. Domov som chodila až za tmy. Jednak, že som riešila môjho podvyživeného chlapca, ktorý opustený, hladný a pocikaný sedel v nemocničnej postieľke nepovšimnutý, a potom potrebovala som dokončiť nejaké veci v centre, skôr ako pôjdem do Nairobi.
Hlavu som mala plnú nápadov, čo by sa dalo robiť na edukáciach s mamami a ako si zorganizovať návštevy v rodinách, aby boli čo najviac nápomocné pre deti a ich mamy.

Pokračujte v čítaní

Späť v Muhoroni

V Muhoroni ma čakala teplá večera sestry Vincent. A môj prázdny dom. Moje obavy z invázie pavúkov počas mojej dvojtýždňovej neprítomnosti sa nenaplnili. Asi si konečne uvedomili, čo ich u mňa čaká. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som tu sama a že nikto nevyjde z vedľajších dverí a neprivíta ma.
Prekvapilo ma, že štipce stále visia na šnúre a aj iné veci zostali vonku na svojom mieste. (V Nairobi mi vonku nezostalo nič, čo som si tam na chvíľu odložila – od igelitového sáčku až po mop.)

Pokračujte v čítaní

Luovia nezabíjajú. Černice rastú na stromoch.

Mtwala je klasika. Kopec, v ktorom sú poukladané rôzne typy chatrčí, záhrady oddelené živým plotom. Veľa stromov.
Skratka vedie cez rieku. Keďže posledné dni veľa pršalo, zvolili sme dlhšiu trasu. Rodiny hľadáme zvyčajne podľa mena otca alebo podľa informácie, ako ďaleko bývajú od zdroja vody – rieky.

Pokračujte v čítaní

Realita jedného dňa a detailné asociácie iných dní

Vraj to bude hodinka chôdze.O Oduwo som ešte nikdy predtým nepočula. Minulý týždeň som mala rozcvičku, keď nám jedna návšteva zabrala štyri hodiny. Najprv ma motorkár vysadil na prázdnom mieste a išiel po Solomona, ktorého nechal niekde uprostred poľa. Predstava samej seba, ako sedím sama na skale uprostred ničoho, ma rozosmiala. V zápätí prišlo malé dieťa a dostalo záchvat plaču. Predpokladám, že z toho istého obrazu. Putovali sme pomedzi krásne kopce, tlačili pred sebou pokazenú motorku. V jednej z chatrčí sme stretli Baracka Obamu. Musím ho pochváliť- chatrč veľmi dobre strategicky umiestnená na kopci a maskovaná húštinou. Trošku ma zaskočil jeho mlado vyzerajúci zjav. Cestou mi Solomon dával ochutnať rôzne listy, „buriny“ a potom ovocie, ktoré pripomínalo marakuju, ale chutilo ako hruška. Veľa ľudí sme počas tej našej túry (tak sme si dovolili nazvať naše 4hodinové putovanie) nestretli, ale našťastie na konci sme dorazili, tam, kam sme chceli.

Pokračujte v čítaní

Život v Muhoroni prichádza a odchádza

Sedím si ráno v katolíckom kostole a zrazu sa začnú všetci ľudia zdvíhať a ísť dopredu. Nie som katolíčka, ale mníška ma povzbudila, aby som išla aj ja, tak uvidím, čo sa bude vpredu diať. Išlo sa postupne v niekoľkých radoch za sebou. Keď predo mnou bolo už len pár ľudí, pochopila som, o čo ide. Ľudia išli dopredu, aby vhodili nejaký peniaz do pokladničky. Lenže ja som mala vreck úlplne prázdne! Buď sa tesne pred podkladničkou naprázdno otočím, alebo sa budem tváriť, že niečo vhadzujem. Vybrala som s i tú druhú možnosť. Prišlo mi to také úsmevné, že som sa s tým musela podeliť.
Dnes je opäť jeden horúci deň. Práve sa mi tri teľatá naterigali pred dvere (So zvieratami sa rozprávam po slovensky.).

Kostol začínal o siedmej ráno. Bol plný. Po dvoch hodinách som odišla. Spevácky zbor pekne spieval. Ľudia nespievali skoro vôbec. Na kríži visel ukrižovaný Kristus. Namiesto európskeho blonďáka s modrými očami tu bol černoch. (V izbe mám dva obrazy zo života Ježiša a aj všetci učeníci sú černosi)
Keďže omša prebiehala v svahilčine, rozumela som výrazy typu „Boh je kráľ.“, „postavme sa“, „modlime sa“.
Bolo mi smutno, pretože mi chýbalo niečo, čomu by som rozumela.

Pokračujte v čítaní

Život v meste ako na dedine

Oficiálne sa nachádzam v mestečku. Muhoroni je však jedna veľká rodina. V obchodoch sa môže človek zadĺžiť. Som Mária alebo sestra. Trošku to majú ešte deti popletené, lebo začali všetkých bielych, ktorí sem prišli po mne volať Mária. Riaditeľ v škole si ešte stále myslí, že som mníška a ja som mu to ešte stále nevysvetlila. Snáď tu nie je jedno dieťa, ktoré by nepoznalo „varila myšička kašičku“ či rozprávku O Červenej čiapočke.

Pokračujte v čítaní