Luovia nezabíjajú. Černice rastú na stromoch.

Mtwala je klasika. Kopec, v ktorom sú poukladané rôzne typy chatrčí, záhrady oddelené živým plotom. Veľa stromov.
Skratka vedie cez rieku. Keďže posledné dni veľa pršalo, zvolili sme dlhšiu trasu. Rodiny hľadáme zvyčajne podľa mena otca alebo podľa informácie, ako ďaleko bývajú od zdroja vody – rieky.

Ideme na výzvedy do prvého domu, na ktorý narazíme. Hlinený domec s plechovou strechou. Podlaha hlinená, ale za to zaujímavo dekorovaná- ako keď sa hrabľami prehrabe piesok na detskom ihrisku. Na stenách visia rôzne obrázky a starý muž práve zatvára Bibliu.
V Mtwale sa ľudia navzájom poznajú. Toto nie je Shauri yako. Je tu tradičnejší život.

Mladý chalan z prvého domu sa stal naším sprievodcom. Skončil základnú školu, rozposlal listy na stredné školy, dostal výsledky celoštátnej záverečnej skúšky a čaká, kto sa mu ozve. Podarilo sa mu získať 340 zo 400 bodov. Veľmi dobrý výsledok. Má šancu dostať sa na najlepšie stredné školy v Keni. Sníva o škole v Nairobi. Milionár z chatrče?

Stúpame okolo živých plotov. Po poslednej skúsenosti v Shauri yako ma Solo upozorňuje na zvieracie výdobytky. Chodníky plné blata rozumne prikryli natrhaným lístím.

Keď to viete, môžete čítať z krajiny. Bez slov. Dom, ktorý je obrátený smerom k bráne je dom otca rodiny. Dom, po jeho pravej strane je dom prvého syna. Po ľavej strane dom druhého syna. Bez slov sa mi podarilo prečítať to, že jednoročná Lina sedí sama pod stromom. Mama bola ďaleko na poli. Hlavné slovo tu mal teraz 11-ročný Otieno, ktorý na ohni varil čaj pre svojich mladších súrodencov.
V ohrade stáli zavreté jalovice. Na pašu pôjdu, až keď zalezú žaby. Sú pre kravu životu nebezpečné.

O dva roky bude musieť pravdepodobne Otieno opustiť dom. Nemôže spávať v jednej izbe spolu so svojou mamou. A dom má väčšinou len jednu izbu.
Tu mu môžu postaviť malý hlinený domček. Horšie to môže byť, ak sa túto luo tradíciu rodiny snažia dodržiavať v meste. Slumy okolo Nairobi nemajú priestorovú kapacitu pre takéto zvyky. Chlapci môžu ľahko skončiť na ulici.

Chlapčenské luo mené sa začínajú na O (Otieno, Onyango, Omondi, Ouma), dievčenské na A (Atieno, Anyango, Amondi, Akinyi). Luo meno vyberajú zvyčajne podľa času pôrodu.

Atieno znamená noc. Adoptovala som si toto luo meno.

Ďalšia návšteva vedie práve k Atieno. Mama Marion býva so svojou mamou, sestrou a dcérou. Takže rozostavanie domov vyzerá inak. Pred domom rastie veľký strom, na ktorom rastú plody, ktoré vyzerajú aj chutia ako naše černice.

Zatiaľ čo v kuchyni pozorujem mamu, ako pripravuje mlieko pre svoje dieťa, chlapci vonku rozoberajú rozdiely v ich jazykoch. Nie je luo ako luo. „yen“ v bežnom luo znamená strom, a „yat“ znamená liek. V inom luo je to presne naopak- „yen“ je liek, „yat“ je strom. Ja som len poznamenala, že „yen“ je po slovensky „strom“, aby reč nestála. Alebo „yat“?

Posledná rodina nebola Luo, ale Maragoli. Je to malý kmeň, ktorý žije okolo kopca Maragoli v západnej Keni. Rozprávali po svahilsky. Pri podávaní rúk som si všimla, že si pridŕžaju ľavou rukou pravú ruku. Privítal nás starý otec. Naša mama sa nám predstavila ako „co-wife“ – spolužena. Hovoril prevažne Solo, tak som ho nechala. Intuitívne som pochopila, že muž hovorí s mužom, žena je ticho. Potom som sa vybrala s mamou do ich domu. Poukazovala mi všetky veci, nádoby. Starší súrodenci nás zvedavo prenasledovali. Malý Chrispus vyzeral, ako keby sa bál, že ho unesiem.
Rodina si zarába výrobou prútených košov, ktoré sa postavia na hlavu a sú tak úkrytom pre malé kuriatka.

Pridŕžanie pravej ruky pri podávaní rúk je úctivým prejavom rešpektu voči druhej osobe- nie prejavom únavy alebo nevládnej pravej ruky, ako mi to sprvu pripadalo. Je to luo zvyk, ktorý si od nich táto rodina osvojila.

Luovia nezabíjajú, pália. To som sa dozvedela cestou domov. Boja sa preliať krv, pretože veria, že celá ich rodina môže byť tým prekliata. Namiesto zabíjania pália to, čo si myslia, že je pre ich nepriateľa srdcu blízke- jeho matatu, pole, dom, záhradu.

Počas kmeňových bojov v 2007, keď zápasili medzi sebou Luovia a Kikuyovia, Luovia zväčša pálili, čo im prišlo pod ruky. Majú ale kamarátov z kmeňa Kalenjin, ktorý sa asi nevedia vpratať do kože a so zabíjaním nemajú taký problém, ako Luovia. Možno v tejto oblasti Luovia nezabíjali, ale to sa nedá povedať o oblasti okolo Eldoretu…

Cestou sme narazili na troch Muhoroni policajtov so samopalmi. Keď som jedného z nich pozdravila luo pozdravom, tak tým ohrdol. Stáli pri hlavnej ceste a zastavovali autá. Policajti sú moderní žobráci. Stoja pri ceste a šoféri im hádžu na zem peniaze. Okolo prefrčalo matatu. Vytrčila sa z neho hlava, potom ruka. Auto spomalilo, hlava sa pozrela na policajtov. Auto odfrčalo. O chvíľu sa policajt zohol po niečo na zem. Takto vyzerajú úplatky v praxi. Ak by policajtov nenasýtili správnou sumou, ďalšia cesta by nebola taká bezbolestná. Našli by vadu aj na bezvadnom matatu. (Nehovoriac o tom, že ktoré matatu je naozaj bezvadné…)

Cesta tam aj naspäť trvala nakoniec 4 hodiny pešej chôdze a ja som si vyslúžila poriadne spálený krk.

Večer som pripravila pre írsku návštevu slovenské zemiakové placky. Potešili sa, že budú jesť tradičné národné írske jedlo. Zdá sa, že sme s Írskom prepojení viac, ako len tušíme.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *