Skôr ako sa na polroka usadím v Muhoroni, rozhodla som sa navštíviť priateľov v detskom domove v slume neďaleko hlavného mesta. Príchod do domova bol prudký. Už od brány sa na auto nalepili deti a sprevádzali ho hore kopcom ku domu. Niečo vykrikovali a tlačili sa na sklá. Šoková terapia. Skrátka vhupla som do toho.
Osmaci mali dôležité záverečné skúšky, takže na pozemku školy boli policajti v civile a bol tam prísny zákaz vstupu. Vraj by ma zastrelili, oznámili mi deti.
Už cítim, ako sa mi za nechty dostáva špina. Sto detí mi podáva ruku, vlasy mám mastné od rôznych druhov „masáží“.
Varila myšička kašičku „Panya alipika ugali“ prežila aj napriek dvojročnej prestávke a malé deti si ju hneď vyžiadali. Tak som varila na ruke kašičku nielen malým deťom, ale aj teenagerom, až kým ma nezačalo bolieť hrdlo.
Učiteľ hudby prišiel za mnou s tým, že deti naučil slovenskú pesničku. Nakoniec vysvitlo, že to bola hebrejská pesnička, ale na slovenskom cédečku (Kvapôčky). Deti si ju odo mňa aj tak vyžadujú.
Malé dievčatá na čele s Dianou si pod schodami urobili domček a varili si tam v rôznych vrchnákoch africké jedlá, pričom na rukách hojdali namiesto bábiky zrolovanú mikinu. Tak som si varila s nimi a hojdala a kŕmila mikinu.
Počasie je znesiteľné. Večer je vcelku príjemne, len kvôli komárom si na noc neotváram okno a to je vnútri potom horúco.