Keď sa (Ježiš) uberal do Jeruzalema, šiel cez Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, stretlo sa s Ním desať malomocných mužov, ktorí zastali zďaleka a pozdvihli svoj hlas, volajúc: Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami! Keď ich videl, povedal im: Choďte, ukážte sa kňazom! A keď šli, boli očistení. Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha; padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán. Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila. (Lk 17, 11 – 19) 

Dnešný text prináša informáciu o tom, že Ježiš je už na ceste do Jeruzalema. Opúšťa Galileu a cez Samáriu smeruje do Jeruzalema. Tam dokoná svoje dielo spásy. Prechádza územiami, kde žili zmiešané skupiny obyvateľstva zložené zo Židov, Samaritánov a rôznych pohanských kmeňov – v porovnaní so Židmi. Ježiš plní svoje poslanie a úlohy (Lk 13:32 – 33). Navštevuje pospolitý ľud v dedinách, mestečkách, uzdravuje, vyháňa démonov, učí v podobenstvách.

Dnešný text už nehovorí o podobenstve, ale o skutočnej udalosti. Táto udalosť je jedinečná tým, že sa spomína iba na jednom mieste a to práve u ev. Lukáša.

Ježiš prichádza do dediny, kde stretáva skupinu desiatich malomocných mužov. Malomocenstvo (Lepra) je nevyliečiteľná choroba. Stávalo sa, že za malomocenstvo boli označené aj iné choroby, ktoré mali podobné prejavy a bolo možné sa z toho vyliečiť. Ide o nepríjemnú bolestivú chorobu, ktorá postupne znecitlivuje časti tela, hnilobne za živa rozkladá a znetvoruje kožu a telo. Malomocní, zbedačení ľudia museli žiť oddelene od spoločnosti za dedinou, alebo stanmi. Nesmeli prísť do kontaktu s ostatnými ľuďmi a krikom boli povinní na seba upozorňovať.

V takomto ťažkom rozpoložení stoja v diaľke spomínaní malomocní (podľa zvyku a povinnosti) a hlasno kričia na Ježiša: „Ježiš, Majster (Učiteľ), zmiluj sa nad nami!“ Svedkami tejto udalosti sú zaiste aj učeníci a ľudia, ktorí Ježiša nasledovali. Malomocní zrejme o Ježišovi niečo počuli, lebo chýr o ňom sa rozišiel po celej krajine (Lk 4:37, Lk 5:15). O Ježišovi sa šírila zvesť, že učí ako taký, ktorý má moc (Mat 7:29, Mk 1:22). Vidíme, že ho oslovujú po mene ako Majstra (alebo Učiteľa) a prosia o zmilovanie. Už to oslovenie má svoju váhu, pretože za učiteľa – majstra považovali niekoho, kto vykladá Božiu vôľu obsiahnutú v zákone a ktorý si aj získal okruh žiakov. Takého Ježiša prosia o zmilovanie. Choroba bola považovaná aj za dôsledok hriechu. Zbedačení chorobou, odstrčení od ľudí, možno obvinení aj vlastnými hriechmi prosia o milosť. Túžia po uzdravení, po zaradení do spoločnosti, po prijatí aj po očistení od hriechu.

Ježiš počuje ich volanie a posiela ich rovno ku kňazom. Kňazi boli totiž tými, ktorí mohli vyliečeného človeka z malomocenstva prehlásiť za čistého a až tak sa mohol uzdravený zaradiť do spoločnosti, či vrátiť sa do svojej rodiny. Vedeli aj to, že iní ako čistí, uzdravení, sa pred kňazov postaviť nemôžu. Bez akejkoľvek záruky, poslúchajú Ježiša a idú ku kňazom. Spoľahli sa na Ježišove slovo a cestou zbadali, že sú uzdravení. Iba jeden z nich sa však vracia. Takým silným hlasom, akým možno najprv na Ježiša volal, teraz oslavuje Boha. Padá Ježišovi k nohám a ďakuje mu. Je to Samaritán.

Na to Ježiš, reaguje slovami: „Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila.“

Na tomto príbehu je zaujímavé to, že počas malomocenstva bol Samaritán spolu so Židmi. Židia nemali v láske Samaritánov. Pohŕdali nimi, pokladali ich za pohanov. Ich učenie síce vyznávalo Hospodina, aj Mesiáša očakávali, ale to učenie nebolo očistené od božstiev ich predkov, ktorým aj slúžili. Týchto desiatich akoby spoločné nešťastie spojilo. Židia sa však po svojom uzdravení ponáhľajú za kňazmi, iba Samaritán sa z tejto skupiny odčleňuje a oslavuje Boha, ďakuje Ježišovi.

Samaritán neuteká hneď využiť to, čo mu uzdravenie prináša. Neuteká ihneď za kňazmi, aby sa mohol vrátiť medzi ľudí, do svojej rodiny. Samaritán ide najprv oslavovať Boha. Vzdať vďaku tomu, na ktorého slovo zareagoval a bol uzdravený. Všimnime si bratia sa sestry pozorne text, čo mu opätovné stretnutie s Ježišom prináša. Ježiš mu hovorí: „Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila!“ Počúva stručné slová nie o uzdravení, ale o záchrane. To je veľmi dôležitá vec. Viera v Boha, Ježiša a Jeho slovo nie je len prostriedkom toho, aby podľa podobenstva v podobe horčičného zrna „hory prenášala“, ale je aj prostriedkom záchrany a spásy. Samaritán sa tento krát fyzicky, pred očami svedkov stáva príkladom. Tí deviati židia sú uzdravení, bežia za kňazmi. Možno už majú v ruke potvrdenie o svojom očistení a umožnení sa vrátiť medzi zdravých. Prichádzajú však o to, čo od Ježiša obdŕžal Samaritán: správu o záchrane skrze vieru. Pre deviatich Židov ostal Ježiš možno iba zázračným lekárom. Preto možno aj svoje uzdravenie zobrali ako samozrejmú vec. Samaritán našiel v Ježišovi nielen lekára, ale aj Spasiteľa. Pochopil to vzácne, čo stalo za jeho uzdravením.

Božie slovo očakáva na našu reakciu, ba dokonca vyžaduje našu dôveru a poslušnosť. Božie slovo nechce meniť len okolnosti okolo nás, ako sú naše choroby a starosti, ale chce meniť nás, naše srdcia, myslenie, postoje, naše vnútro. Viera nielen že otvára možnosť prosby u Boha, ale nás vedie aj ku vďake a pokore pred Bohom. Vďačnosť voči Bohu a oslava Boha otvára ešte väčšiu príležitosť poznať Boha, otvára nám pohľad do večnosti. Všetko za čo môžeme Bohu ďakovať (aj obyčajné maličkosti), nám má pripomínať našu spásu a záchranu v Ježišovi. Spása a záchrana v Ježišovi Kristovi nás privádza k večnej oslave Boha (Zj 7:9-12).

Ako je to s našou vďačnosťou voči Bohu? Všímame si Božie víťazstvá v našich životoch? Vieme za čo konkrétne, môžeme aj dnes Boha oslavovať a ďakovať mu? Aký je pomer našich prosieb voči vďakám v našich modlitbách? Človek prirodzene stále niečo potrebuje, preto prosí. Ak nie u Boha, tak aj na iných miestach… Ale ako je to potom s našou vďačnosťou? Vieme o čo ešte prichádzame, o akú pridanú hodnotu, ak zabúdame na ďakovanie? Vďaka dobre padne nielen človeku, ale aj Bohu. Vďaka naopak posilňuje ďakujúceho. Vďačnosť buduje, posilňuje a ukazuje predovšetkým na Božie víťazstvá v našich životoch. To sú svedectvá o živom Bohu, ktorý koná svoje skutky.

Tento text nás dnešných kresťanov učí vďačnosti voči Bohu. Je ódou na vďaku. Ak si hovoríme že sme kresťania, potom tento text v príklade cudzinca Samaritána, je pre nás výzvou učiť sa dennodenne ďakovať Bohu. Byť príkladom vďaky, aby nás nezahanbili nakoniec tí, o ktorých si možno dnes myslíme, že sú ďalej od Boha než my. Vďačnosť Bohu a radosť zo spasenia nás práve má vysielať v ústrety tým, ktorí Boha nepoznajú a hľadajú východiska pre svoj život. Boh stojí pri každom človeku, nehľadí na jeho pôvod, dáva nám šancu, tak ako ju dal aj Samaritánovi. Aj dnes mu môžeš z vďačnosti odovzdať svoje srdce. Pretože Boh je ten, ktorý stojí o naše srdcia, ktorému záleží na našich životoch. Neočakávajme od Boha iba dary a pomoc. Modlíme sa, aby nás menil. V tomto nám dáva viac, spásu a záchranu vo svojom Synovi, ktorý sa vydal v ústrety potupnej smrti na kríži, aby sme my mali život v plnej hodnote. Preto volajme aj dnes k Bohu, prosme za seba, za svojich blízkych. Odovzdávajme Kristu svoje bremená na drevo kríža. Poslúchajme Jeho hlas – vzdelávajme sa v Jeho slove, aby sme mohli poznať Boha a Jeho konanie v našich životoch. Potom s vďakou môžeme oslavovať Jeho víťazstva v nás, našich rodinách, dedinách, mestách a spoločnosti. Nezabúdajme na Božiu dobrotu.

Amen