Sme Božími služobníkmi

Milí Bratia a milé sestry Písmo sväté, ktoré poslúži ako základ nášho duchovného rozjímania je napísané v 2. Korintským kresťanom 6. kapitole od 9. po 10. verš 

ako neznámi, a dobre známi; ako zomierajúci, a hľa, žijeme; ako zaznení, no, nie usmrcovaní; ako smutní, avšak vždycky sa radujúci; ako chudobní, ale mnohých obohacujúci; ako ničoho nemajúci, a všetko v moci majúci

Na otázku, aký zmysel má náš ľudský život dostaneme mnoho rozličných odpovedí. Jedni tvrdia, že človek žije preto, aby pracoval. Práca je náplňou nášho života a tvorba je krásny cieľ života. Iní vidia ten najvyšší ideál svojho života v používaní toho, čo človek tu na svete má krásne a prijemné.

Títo ľudia hovoria spolu s bohatým mužom v podobenstve ktoré im povedal Pán Ježiš. Muž povedal: Jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme.

No my kresťania, nachádzame v Božom slove inú odpoveď na túto otázku, čo je zmyslom nášho života. My oceňujeme a hodnotíme tých, ktorí vo svojom živote sú usilovní a vykonávajú svoje práce a uznávame, že aj radosť a používania Božích darov má v našom živote určité miesto. My však nesmieme v tom vidieť zmysel života, aby sme si ho užili robením čo sa nám zachce.

Bratia a sestry je to úžasné, ako nám dnes Božie slovo ukazuje jasný a pochopiteľný cieľ pre každého. Na tento cieľ presne upozorňuje aj náš prečítaný text. V ňom tvrdí apoštol:

Sme Božími služobníkmi.

1. Silu k tejto službe čerpáme z Božej lásky,
2. touto službou našim blížnym prinášajme Božie požehnanie.

Apoštol Pavol sa často nazýva vo svojich listoch Božím služobníkom. On to vzťahuje však aj na ostatných kresťanov. Označuje ich za spolupracovníkov a služobníkov Božích. V prvom verši našej kapitoly píše apoštol: „Ako spolupracovníci vás napomíname, aby ste nebrali nadarmo milosť Božiu“, a v štvrtom verši čítame: „ale vo všetkom sa predstavujeme ako Boží služobníci . . .“ Vidíme že tie verše navzájom veľmi úzko súvisia. Človek môže byť Božím služobníkom. Kto sa môže stať Božím služobníkom? Každý sa môže stať Božím služobníkom vtedy, keď prijme Božiu milosť a túto milosť neprijme nadarmo.
Zamyslíme sa nad týmito aspoň nakrátko. Prirodzene človek nechce vôbec byť služobníkom. Človek chce byť vždy vládcom ktorý rozkazuje. Prirodzene človek je pyšná, namyslená bytosť, mysli si o sebe viac, ako skutočnosti je, a o iných si myslí menej ako v skutočnosti je.

A preto upiera každému blížnemu jeho nárok niečo znamenať v živote, súčasne stavia pre seba vysoké nároky a žiada, aby ich iní tiež prijali.

Tieto tvrdenia nie sú nijaké vymyslené nezmysli. Sú zo skúsenosti z nášho každodenného života. Ak sme úprimní musíme si priznať, že aj v našej krvi je mnoho pýchy a namyslenosti. My nechceme byť služobníkmi, ale skôr chceme nad inými vládnuť, nechceme poslúchať, ale rozkazovať. Boh však chce, aby sme boli služobníkmi. On nás povolal a postavil do svojej služby. Urobil to až predivným spôsobom. On sa stal sám vo svojom synovi Ježišovi Kristovi naším služobníkom a tým nám ukázal i umožnil, aby sme boli Jeho služobníkmi. Ak sa Boh stal služobníkom je to jeho milosť pre nás. V tomto zmysle píše apoštol Pavol v tom istom liste: Vy viete o milosti nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatým, stal sa teda našim služobníkom a primluvcom u Boha – Otca. Ak sa chceme stať Božími služobníkmi musíme čerpať z toho nevyčerpateľného prameňa, z milosti Božej, a to znamená čerpať silu pre svoj život z Božieho slova a jeho Svätého Ducha.

Čo to znamená čerpanie a ako sa to deje? Prvou podmienkou pre správne čerpanie sily z prameňa Božej milosti pre službu, ktorú máme konať, je pochopenie toho, že my bez Božieho ducha sme vnútorne sami o sebe chudobný. Len tí čerpajú silu z Božej milosti, ktorí s našim textom vyznávajú: „Ako neznámi a predsa dobre známi, ako umierajúci a ajhľa žijeme, ako káraní a predsa neumorení.“ Až vtedy, keď sa takí poznáme, keď budeme prosiť o Božiu milosť a po nej túžiť, keď využijeme príležitosť, aby sme sa stali účastnými Božej milosti, a budeme túžobne slovo Božie doma čítať a v chráme ho počúvať, v jeho svetle život upravovať . . . Áno, my kresťania, sme Božími služobníkmi, pretože z Božej milosti silu k tejto službe čerpáme a preto aj touto službou naším blížnym prinášajme Božie požehnanie.

O tomto požehnaní hovorí aj apoštol keď píše: ako smutní, ale vždy sa radujúci, ako chudobní a predsa mnohých obohacujúci, ako nič nemajúci a predsa všetko v moci majúci. Požehnanie, ktoré vzniká, ktoré táto služba prináša, sa ukazuje v prvom rade na samých služobníkoch.

Toto požehnanie pozostáva predovšetkým v prekonávaní našej slabosti a všetkých protikladov a protirečení, v ktorých žijeme. Práve vtedy, keď sa nám zdá akoby sme so svojou prácou, so svojou službou nič nedocielili, akoby to nič neznamenalo a bolo úplne bezvýznamné, keď sa nám zdá, že sme neznámi, predsa sa nám ukazuje, akoby to všetko nemalo zmysel a sme z toho smutný, práve ten čas, pripomínam ako sebe tak aj vám slova Božie tak ako sú napísané v liste Rimanom 8, 37 „ v tom všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý si nás zamiloval.“

Každý služobník Boží môže to okúsiť, čo napísal apoštol Pavol, keď v 12. kapitole nášho listu píše: „Keď som s Vami, som silný“. V 4. kapitole listu Filipanom píše ten istý apoštol o Božom požehnaní ktoré on dostal keď vyznáva: „Všetko môžem skrze Toho ktorý ma posilňuje, totiž v Krista.

My vo svojej službe, a touto službou sami prijímame veľké Božie požehnanie, zotrváme. Potom je len prirodzené, že sa stávame nositeľmi tohto požehnania. Hoci apoštol bol vždy chudobným človekom, ktorý nič nemal, predsa mnohých obohatil. Jemu neraz šlo do plaču, predsa mal silu potešovať smútiacich. Ako často sa dokázalo a dokazuje, že služba slovom Božím je prameňom požehnania pre náš ľudský život. Mám tým na mysli napríklad aj nášho reformátora Jana Kalvina. Dovolím si spomenúť aj pána biskupa Mika, ktorý ma vyučoval na fakulte, cez ktorého som dostal mnoho požehnania. Alebo mi dovoľte pripomenúť aj Uwe Martina Schmita u ktorého som raz pomáhal v detskom domove v Jelke druhý krát keď som išiel do Jelky som šiel na poslednú rozlúčku.

Títo služobníci stoja pred nami, pred naším duchovným zrakom a sú pre nás svedectvom, lebo vidíme čo urobili pre tento svet v ktorom žijeme, pre našu cirkev, áno naša spoločnosť potrebuje našu službu – službu každého jedného, ktorá sa má stať úžitkom pre všetkých a to požehnaním, obohatením všetkých daroch tela i ducha. Tu sa nikto nemôže vyhovárať, že je chudobným, že nemôže inému dať nič.

To sú len výhovorky. My kresťania, ktorým sa nám dostalo toľko Božej milosti, sme bohatí, aby sme mohli iných obohacovať nie tak časnými vecami, ako zlato, striebro ale hodnotami cennejšími a to je láska, spoločná modlitba, empatia- vcítiť sa do problémov druhého človeka. Aké by to bolo požehnanie, keby sme svojich blížnych povzbudzovali, navzájom službou a láskou pomáhali, prežívali by sme spoločnú radosť a pokoj v Duchu Svätom. Však podľa Božej lásky aj tento svet pozná, že sme Ježišovi učeníci. Poznáme čo je Božia láska? Apoštol napísal o tom hymnu. Láska sa nenadýma, láska nie je neslušná, láska je dobrotivá, trpezlivá, láska nezmýšľa zle, všetko znáša, všetkému verí . . .

Položili sme si otázku, čo je zmyslom ľudského života. Na túto otázku sme dostali odpoveď z Božieho slova. Zmyslom a cieľom nášho života je, aby sme boli Božími služobníkmi. Silu k tomu čerpáme z Božej lásky a našou službou prinášame našim blížnym bohaté požehnanie a preto prosme keď budeme spievať z nášho spevníka poslednú pieseň: Ježišu, ráč sám cestu raziť nám! Ta kam Tvoja noha kráča, nech sa náhli duša naša: Veď nás z cudziny späť do otčiny! Keď nás stretne zlo, Ty nás uč smelom bez reptania každú bolesť i dňa ťarchu vždy niesť! Pomôž cez kríž, strasť vidieť neba vlasť! Amen

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *