Kto je môj blížny?

A hľa, vstal zákonník, a aby ho pokúšal, povedal: Majstre, čo konať, aby som dedične obdržal večný život? Odpovedal mu: Čo je napísané v zákone? Čo tam čítaš? On odvetil: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého. Riekol mu teda: Správne si odpovedal! To čiň a budeš žiť. Ale on sa chcel ospravedlniť a spýtal sa Ježiša: A kto mi je blížny? Ježiš znovu riekol: Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk. Tí ho ozbíjali, doráňali, zanechali polomŕtveho a odišli. Náhodou išiel touto cestou kňaz, a keď ho videl, obišiel ho. Podobne i levíta, keď prišiel na to miesto a videl ho, obišiel ho. Prišiel však k nemu pocestný Samaritán, a vidiac ho zľutoval sa nad ním, pristúpil k nemu, obviazal mu rany, nalial do nich olej a víno, vyložil ho na svoje hoviadko, zaniesol do hostinca a opatroval ho. Potom na druhý deň vybral dva denáre, dal hostinskému a povedal: Opatruj ho, a ak by si viac vynaložil na neho, zaplatím ti, až sa vrátim. Čo myslíš, kto z tých troch bol blížnym tomu, ktorý padol lotrom do rúk? A on odpovedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. Ježiš mu povedal: Choď a rob podobne! (Lk 10, 25-37)
Pustovník zbadal raz v lese krahulca. Krahulec niesol do svojho hniezda kus mäsa. Roztŕhal ho na drobné kúsky a začal ním kŕmiť aj malú poranenú vranu. Pustovník sa zadivil, že krahulec kŕmi aj vranu a pomyslel si: „Boh mi tým dáva znamenie. Boh nezabúda ani na malú poranenú vranu. Boh dokonca naučil dravca krahulca živiť mláďa iného vtáka, ktoré ostalo na svete ako sirota. Vidno, že Boh dáva všetkým stvoreniam, čo potrebujú, a my, naopak, stále myslíme len na seba. Chcem prestať myslieť len na seba. Boh mi ukázal, čo mám robiť. Nebudem sa už starať o jedlo. Boh neopúšťa ani jedno stvorenie, neopustí ani mňa.“ A tak urobil. Sadol si v lese a viac sa odtiaľ nepohol. Modlil sa a modlil a nerobil nič iné. Tak to bolo tri dni a tri noci. Nevypil ani dúšok vody a nezjedol ani hlt. Po troch dňoch pustovník tak oslabol, že nevládal zdvihnúť ani ruku. Od veľkej slabosti zaspal.
A tu sa mu vo sne zjavil anjel. Anjel sa naň zamračene pozrel a povedal mu: „ Bolo to znamenie samozrejme pre Teba. Ale prečo si sa nenaučil nasledovať krahulca?“

Bratia a sestry v Pánovi

Tento príbeh od Bruna Ferrera nás uvádza do príbehu z Lukášovho evanjelia z 10 kap. Aj nás sa Ježiš pýta podobne ako sa kedysi spýtal aj Zákonníka: Čo myslíš ktorý z tých troch bol blížny tomu, čo padol do rúk zbojníkov? Učiteľ zákona odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj Ty podobne.“
Ale, aby sme nepredbiehali poďme pekne po poriadku. Vráťme sa na začiatok tohto príbehu na začiatok tohto podobenstva. Za Ježišom prichádza
zákonník, aby Ho pokúšal, povedal: „Majstre, čo konať, aby som dedične obdŕžal večný život?“

Taká provokácia. Neprovokujeme niekedy svojimi postojmi aj my nášho Pána? Vieme, čo máme robiť. Ale to nám nestačí, pretože častokrát ostávame len pri tom poznaní. A skôr než by sme mali začať konať, tak skutek utek ako sa hovorí v jednom prísloví. Zákonník vedel veľmi dobre, čo má robiť pretože, poznal zákon, poznal prikázania, bol vzdelaný.

Čo ešte vieme o učiteľoch zákona? Boli to tí, ktorí odmietali prorokov, nepríjmali Božiu vôľu a tak neuznávali ani Božiu spravodlivosť.
Nie sme teda prekvapení, že ho učiteľ zákona skúša otázkou ako dosiahnuť večného života, a keď dostáva odpoveď nepríjma ju, ale v snahe ospravedlniť sám seba, chce chytiť Ježiša za slovo. Ale ako píše ap Pavol v 1 liste Korintským v 3kap. „ On chytá múdrych v ich chytráctve.“
Pán Ježiš mu dáva odpoveď cez to, čo sám najlepšie poznal cez zákon, Pýta sa ho: Čo je napísané v zákone?

Aj na iných miestach v Biblii sa Ježiša pýtajú na najväčšie prikázanie a On odpovedá slovami Dt.6,5 ako najdôležitejšieho zákona o láske k Bohu z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle a svojho blížneho ako seba samého. Zákonník nemá problém s prijatím prvej časti tohto prikázania, no omnoho väčší problém mu robí druhá časť: Milovať blížneho ako seba samého. Čo to znamená? A kto je môj blížny?
Keby sme položili túto otázku deťom na hodine náboženstva, asi by odpovedali, že je to moja mama, otec, brat sestra, starí rodičia, jednoducho moja rodina.

„Kto je môj blížny?“ To je naozaj problémová otázka, ktorá vyvoláva ďalšie otázky.

Očakáva sa od nás, že ku kdekomu vo svete sa budeme chovať ako k svojmu blížnemu a budeme ho milovať ako seba samého? A keď je to nemožné, tak kde je tá hranica? Máme snáď aj s hriešnikmi hrubého zrna, zlomyseľnými násilníkmi a posmievačmi a bohorúhačmi jednať ako so svojimi blížnymi a milovať ich spolu so všetkými ostatnými ako samých seba?

Alebo smieme pod pojmom „blížny“ rozumieť človeka vo svojej rodine, na ulici, v synagóge, v chráme Božom a maximálne ešte človeka rovnakej národnosti a tej istej rasy, ale viac už milovať nemusíme? Smieme považovať politických aj národných nepriateľov za nepriateľov a prestať s nimi jednať ako s blížnymi?

Láska k Bohu a láska k blížnemu je najväčšie prikázanie, ktorému nás učí Ježiš Kristus. Na otázku zákonníka „Kto je môj blížny?“ Pán Ježiš odpovedá jedným z najkrajších podobenstiev, podobenstvom O Milosrdnom Samaritánovi. ( Lk 10, 30 -37)
Toto podobenstvo chce samo o sebe provokovať. Pán Ježiš si osoby v tomto podobenstve starostlivo vybral. Prepadnutý žid, kňaz, lévita a Samaritán. Pozrime sa bližšie na ten starostlivý výber

Násilie na židovskom pocestnom je zjavné: Je obratý o všetko, zbitý a zanechaný polomŕtvy na ceste. Nejde tu však o emocionálne pôsobivý príbeh. Prekvapenie, zdesenie vyvoláva poznanie, že Židia vážený pre svoje postavenie medzi ľuďmi a určený k svätosti pred Hospodinom, dopustia, aby ohľad na osobné bezpečie, či dokonca na rituálnu čistotu, mohli ospravedlňovať skutočnosť, že ani neprešli na druhú stranu, aby sa pozreli na zraneného. Obišli ho. Láska k blížnemu v ich prípade mala znamenať aspoň starostlivosť o synov svojho ľudu. Podobne ako kňaz a lévita aj prepadnutý človek bol Žid. Ale oni sa neobťažovali mu pomôcť.

O to zvláštnejšie tu pôsobí fakt toho, že ten ktorý mu pomohol bol Samaritán. Prečo je to také udivujúce? Čo je na tom zvláštne?
Tak predovšetkým je potrebné vedieť to, že vzťahy medzi Židmi a Samaritánmi boli nepriateľské. Boli medzi nimi nábožensko – spoločenské nezhody. Existovala medzi nimi neskrývaná nevraživosť. Židia pohŕdali Samaritánmi.

A práve tento opovrhovaný Samaritán, sám ohrození v tejto opustenej zemi nikoho, neváha zastaviť, pozrieť sa a s rizikom vlastnej zraniteľnosti zaviesť muža na svojom zvierati do hostinca. Tento nenávidený nepriateľ sa stáva hrdinom s ľudským srdcom.

Ježiš dáva za vzor zákonníkovi človeka, ktorý prejavuje lásku núdznemu, teda inak povedané človeku, ktorého prepadli zlodeji pomáha niekto, kto nepochádza zo židovského národa. V jednaní Samaritána môžeme vidieť jeho veľkodušnosť, súcit, činnú lásku, ktorá neberie ohľad na národnosť, rasu, postavenie či náboženskú príslušnosť, ale aj odbornosť, čo sa týka starostlivosti o raneného. Univerzalita lásky nie je obmedzená ničím, kresťania majú povinnosť milovať dokonca aj svojich nepriateľov. Veď to sú slová z Ježišovej Kázni na vrchu adresované aj nám: Mt. 5, 43 -48.

Pán Ježiš dáva svojmu podobenstvu obrat, nehovorí tu o koho sa máme starať, ale že máme prejaviť súcit voči každému, kto nám príde do cesty, aj voči človeku sebe viac odpornému, vzdialenému, nahému, či bezbrannému.

Blížny nie je ten, ktorého som si vyvolil, ale ten, ktorého mi do cesty postavil Boh, a ktorý potrebuje moju pomoc. Nejde tu len o jednotlivca, no dotýka sa to celej spoločnosti a národov. Židia na základe vyvolenia sa pokladali za niečo viac, než boli pohanské národy. Vyvolenie v zmysle NZ neznamená nadradenosť. Boh si nás vyvolil k službe iným, povolal nás k väčším úlohám a väčšej zodpovednosti.

V závere podobenstva nasledujú Ježišove slová adresované všetkým nám: „ Choď a rob podobne.“ Ak poznáme slovo o milosrdenstve a láske k blížnemu, mali by sme ho zvestovať všade tam, kde je to potrebné a stáť sa sami Jeho plniteľmi.

Bratia a sestry v Pánovi ! My všetci sme povinný plniť prikázanie lásky voči svojmu blížnemu. Všetci tí, ktorí sa nazývame Božími deťmi, nasledovníkmi J. K. nášho Pána. J. B. Souček sa k láske k blížnemu vyjadril takto: „ Láska k blížnemu síce nemá hraníc, ale má stred, ktorým je obecenstvo tých, ktorí poznali a uznali lásku Ježiša Krista a zaviazali sa Mu.“ Je to odpoveď na Božiu lásku prichádzajúcu v Ježišovi. Amen

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *