Bolo to tri dni po Vianociach. Vtedy som prežil úplne drobnú príhodu, nad ktorou som sa musel srdečne zasmiať.
Nič netušiac som pokojne vyšiel z domu trošku sa prejsť po meste. Odrazu som sa ocitol na divokom a bojovom svete. Malí chlapci zo susedstva dostali na Vianoce kovbojské oblečenie a všemožné druhy zbraní. A teraz sa hrali na divoký západ.
Poza stromy a zaparkované autá behali a v kľaku hromadne strieľali jeden na druhého. Tu a tam skúsil niektorí z nich zaútočiť, avšak hneď bol pod paľbou.
Pre týchto chlapcov to nebola žiadna obyčajná ulica v Essene. Nachádzali sa v americkej prérii s banditami, lupičmi a kovbojmi.
Pozeral som na to a hneď sa mi všetko v hlave dalo do pohybu. „Je to predsa len zvláštne, ako má človek od prirodzenosti zábavu v smrti. Alebo bolo v tomto prípade niečo nie v poriadku s ich výchovou? Filmy o divokom západe a ľahostajnosť militaristických alebo nerozmýšľajúcich rodičov nechali skĺznuť tieto deti do takejto vražednej atmosféry?“
Ako som tak rozmýšľal, bežal jeden z nich poblízku mňa. Mal detskú plechovú pištoľku a vzrušene mieril vôkol seba.
„Chlapče!“, povedal som. „Nože mi ukáž tú vecičku! Ako to vlastne funguje?“
Najprv sa divoko pozrel na všetky strany, či nie je v dohľade žiaden nepriateľ. Potom sa pomkol k odpovedi. A tá bola prekvapujúca: „Odvčera je pokazená,“ vysvetlil. „Robím strieľanie len ústami.“ A potom podržal svoju pištoľ ako k streľbe a do toho zahrmel „paf paf paf“ a už bežal preč. Bolo to také komické, že som sa musel smiať.
Ako som šiel ďalej a zvuk bojov nechal za sebou, poletovali moje myšlienky ešte okolo neho. Avšak tentokrát sa uberali trochu iným smerom.
Videl som pred sebou mládenca, ktorý robil veľký humbuk. Ale – len s ústami. Bol to len klam. Nič v skutočnosti nestrieľalo. Žiadne nábojnice. Všetko robili len ústa. A znelo to hrozivo, akoby sa naozaj niečo dialo. A predsa – takto sa nemohlo úplne nič stať. Robil vskutku všetko „len ústami“!
Tu som musel smutne myslieť na tak veľa biblických hodín a kázaní. Zdá sa, že to znie ohromne . Ale – človek to robí len s ústami. Nikoho to nezasiahne. Je to všetko úplne neškodné, napriek veľkému humbuku, napriek pátosu a hlbokým myšlienkam.
Duchovné vojenské manévre – ale len ústami! Kde sa ale zvestuje v plnej moci, tam sú ľudia „zasiahnutí“. Tam to už nejde neškodne.
Áno, tam je naozaj „zomieranie“, totižto zomieranie starého človeka.
Wilhelm Busch, „Poznáte Hömpela?“
Preložil Pavol Gurbaľ
Obrázok www.sxc.hu