Zaspievam pieseň o svojom milom, pieseň môjho milého o jeho vinici. Vinicu mal môj milý na žírnom kopci. Prekopal ju, zbavil kamenia, vysadil ju ušľachtilou révou, vystaval vežu uprostred nej, aj lis vytesal v nej, potom čakal, že donesie hrozno. A teraz, obyvatelia Jeruzalema a mužovia judskí, rozsúďte, prosím, medzi mnou a medzi mojou vinicou! Čo ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil? Prečo doniesla trpčiaky, keď som čakal, že donesie hrozno? Teraz však chcem vám oznámiť, čo urobím svojej vinici: Odstránim jej ohradu a spasú ju, zborím jej múr a pošliapu ju. Prípravím jej rýchly koniec: nebude zrezaná ani okopaná, prerastie bodľačím a tŕním. Oblakom však prikážem, aby ju neskrápali dažďom. Lebo vinicou Hospodina mocností je dom Izraela a mužovia judskí sú jeho pôvabnou výsadbou. On čakal na právo, a tu, hľa, prelievanie krvi, na spravodlivosť, a tu, hľa, volanie o pomoc.(Izaiáš 5, 1 – 7)
Ja som vinný kmeň a vy ste ratolesti. (Ján 15, 5)
Azda k najkrajším podobenstvám Starého zákona patrí Pieseň o vinici. Vinica je totiž podobenstvom Božieho ľudu.
Je dosť pravdepodobné že išlo o svadobnú pieseň. Svadby vtedy vyzerali tak, že ženíchov priateľ – dnes by sme povedali družba, odprevádzal nevestu do ženíchovho domu a okolo neho išli svadobčania. Cestou všetci spievali, družba plnil úlohu predspeváka. Svadba už vtedy patrila do božskej oblasti. Ženích v tej chvíli hral úlohu kráľa, či princa, a nevesta bola princezná.