Misia na Níle

Pozdravujem vás, sestry a bratia, verím, že názov môjho príspevku nieje pre vás niečo nové. Iste už o tejto misii mnohí viete. Podnetom tohto príspevku bola návšteva sestiery Beatrice Hauzer a jej spoločníčky Romany z nílskej misie v našom zbore, ktorá sa uskutočnila 19. marca tohto roku, teda 2014. Pokračujte v čítaní

Na návšteve u reformovaných na Ukrajine

Spolu so sestrami z nášho zboru sme v dňoch 6. – 8.11 2012 boli na Ukrajine na návšteve v zbore Csongor (ukrajinsky Čomonín). Jedna z našich sestier (Ibolya Varjassyová) totiž z Ukrajiny priamo pochádza, a jej brat Sandor Pocsai st. v tomto zbore Csongor ako duchovný donedávna slúžil. Csongor je cca 40 km od hraničného priechodu Veľké Slemence. Cirkev tu bola od roku 1945 (Podarpatská Rus bola vtedy pričlenená k Sovietskému zväzu) dosť tvrdo prenasledovaná, omnoho viac ako u nás, ale vydržala a získala aj vďaka dlhému utrpeniu vyznávačsky charakter. Podkarpatská reformovaná cirkev (110 zborov a 70 duchovných) je od štátu finančne úplne nezávislá, zbory dokážu hradiť nielen prevádzku farských budov, ale aj dokážu kryť mzdu pre duchovného. Okrem toho robia a financujú aj ďalšie veci na poli diakonie a misie.

Pokračujte v čítaní

Seniorátne zbierkové fondy

Na základe rozhodnutí seniorálnych valných zhromaždení sú v našom senioráte zriadené dobrovoľné zbierkové fondy, ktoré slúžia na plnenie misijných a diakonických cieľov nášho seniorátu.

Ide o nasledovné fondy:

  1. Fond Nílskej misie – (kostolná pokladníčka z Trojičnej nedele)
  2. Diakonický fond – (kostolná pokladnička pri VP na Nový chlieb)
  3. Fond na podporu vzdelávania – (kostolná pokladníčka na 2. deň Vianočný)

Pokračujte v čítaní

Navštevovanie členov zboru

Musí sa prijať nový a uznávaný pohľad na starú prax: presbyterské návštevy v domácnostiach danej farnosti: navštevovanie domov. Skúsenosť už dávno ukázala, že návštevy rodín budujú silné zbory. Takéto návštevy by sa mali uskutočňovať pravidelne, pokrývajúc zbor každý rok, ak je to možné.

Realita jedného dňa a detailné asociácie iných dní

Vraj to bude hodinka chôdze.O Oduwo som ešte nikdy predtým nepočula. Minulý týždeň som mala rozcvičku, keď nám jedna návšteva zabrala štyri hodiny. Najprv ma motorkár vysadil na prázdnom mieste a išiel po Solomona, ktorého nechal niekde uprostred poľa. Predstava samej seba, ako sedím sama na skale uprostred ničoho, ma rozosmiala. V zápätí prišlo malé dieťa a dostalo záchvat plaču. Predpokladám, že z toho istého obrazu. Putovali sme pomedzi krásne kopce, tlačili pred sebou pokazenú motorku. V jednej z chatrčí sme stretli Baracka Obamu. Musím ho pochváliť- chatrč veľmi dobre strategicky umiestnená na kopci a maskovaná húštinou. Trošku ma zaskočil jeho mlado vyzerajúci zjav. Cestou mi Solomon dával ochutnať rôzne listy, „buriny“ a potom ovocie, ktoré pripomínalo marakuju, ale chutilo ako hruška. Veľa ľudí sme počas tej našej túry (tak sme si dovolili nazvať naše 4hodinové putovanie) nestretli, ale našťastie na konci sme dorazili, tam, kam sme chceli.

Pokračujte v čítaní

Život v Muhoroni prichádza a odchádza

Sedím si ráno v katolíckom kostole a zrazu sa začnú všetci ľudia zdvíhať a ísť dopredu. Nie som katolíčka, ale mníška ma povzbudila, aby som išla aj ja, tak uvidím, čo sa bude vpredu diať. Išlo sa postupne v niekoľkých radoch za sebou. Keď predo mnou bolo už len pár ľudí, pochopila som, o čo ide. Ľudia išli dopredu, aby vhodili nejaký peniaz do pokladničky. Lenže ja som mala vreck úlplne prázdne! Buď sa tesne pred podkladničkou naprázdno otočím, alebo sa budem tváriť, že niečo vhadzujem. Vybrala som s i tú druhú možnosť. Prišlo mi to také úsmevné, že som sa s tým musela podeliť.
Dnes je opäť jeden horúci deň. Práve sa mi tri teľatá naterigali pred dvere (So zvieratami sa rozprávam po slovensky.).

Kostol začínal o siedmej ráno. Bol plný. Po dvoch hodinách som odišla. Spevácky zbor pekne spieval. Ľudia nespievali skoro vôbec. Na kríži visel ukrižovaný Kristus. Namiesto európskeho blonďáka s modrými očami tu bol černoch. (V izbe mám dva obrazy zo života Ježiša a aj všetci učeníci sú černosi)
Keďže omša prebiehala v svahilčine, rozumela som výrazy typu „Boh je kráľ.“, „postavme sa“, „modlime sa“.
Bolo mi smutno, pretože mi chýbalo niečo, čomu by som rozumela.

Pokračujte v čítaní

Život v meste ako na dedine

Oficiálne sa nachádzam v mestečku. Muhoroni je však jedna veľká rodina. V obchodoch sa môže človek zadĺžiť. Som Mária alebo sestra. Trošku to majú ešte deti popletené, lebo začali všetkých bielych, ktorí sem prišli po mne volať Mária. Riaditeľ v škole si ešte stále myslí, že som mníška a ja som mu to ešte stále nevysvetlila. Snáď tu nie je jedno dieťa, ktoré by nepoznalo „varila myšička kašičku“ či rozprávku O Červenej čiapočke.

Pokračujte v čítaní

29. november 2009

„Predstavte si, že sa prechádzate v temnej miestnosti. Predpažíte radšej ruky, aby ste nenarazili do nejakého kusu nábytku alebo nepotkli sa na rohožke. Kráčame veľmi pomaly. Veľmi sa to podobá tomu, k čomu nás Boh vyzýva na ceste viery. Nie je to ľahké, pretože by sme si priali, aby cesta pred nami bola osvetlená. Chceme vedieť, kam ideme, ako a prečo. Viera je ale istotou v neistote. Naša dôvera v Boha nespočíva v našej chytrosti. Nejde tu o náš dôvtip, naše plánovanie, našu osobnosť, postavenie, peniaze.“

Tak týmto textom ma ovalil Richard Rohr (R.Rohr: Radikalni milost), keď som sem prišla. Zastavil ma a povzbudil zároveň. Cítim, že tu kráčam pomaly, ale učím sa predpažovať ruky a kráčať tak pomalšie, akoby som si želala. Rohr ma tu sprevádza a mnohé, ako keby písal rovno pre mňa na objednávku. Tak sa učím akceptovať neistotu a nebyť príliš chytrá (iba trochu chytrá).

Pokračujte v čítaní