II. Helvétske vierovyznanie

  PREDMLUVA

Podpísaní služobníci cirkvi vo Švajčiarsku prosia pre všetkých verných kresťanov v Nemeckej ríši a ostatných národov, milosť a pokoj od Boha Otca skrze Ježiša Krista Pána nášho.

Doteraz sú napísané a vydávajú na verejnosť obzvlášť v tomto čase štáty, národy a mestá mnohé a rozličné výklady viery, ktorými za tohoto posledného storočia, pri tak nešťastnom vzniku zhubných bludov hromadne sa vyskytujúcich, učia a dokazujú, že vo svojich cirkvách smýšľajú pravoverne a úprimne, veria a učia vo všeobecnosti i jednotlivostiach o všetkých článkoch našej kresťanskej viery a náboženstva a konečne tiež, že sú, vonkoncom ďaleko od spoločenstva s bludmi a sektárstvami.

I my tedy, hoci sme to už predtým urobili v našich na verejnosť vydaných spisoch, pretože snáď už v zabudnutie upadli a pretože tiež na rozličných miestach vec obšírnejšie vykladajú, než aby mnohým čas to dovoľoval preskúmať a prečítať; povzbudení vznešeným príkladom iných veriacich, snažíme sa v tomto krátkom vysvetlení zhrnúť a predložiť všetkým verným kresťanom učenie a zriadenie našich cirkví, ktoré oné hneď od počiatku reformácie už po mnohé roky v mnohých nebezpečenstvách až do tohoto dňa, s najväčšou jednomyseľnosťou učili i doteraz zachovávajú.

Týmto zároveň pred všetkými osvedčujeme tiež našu jednomyseľnosť, ktorou nás obdaril Pán, že v našich cirkvách, ktorých služobníci sme z vole Pána, všetci rovnako hovoríme a nie sú medzi nami nezhody, ale sme neporušené telo, toho samého zmýšľania a tej samej mienky.

Osvedčujeme sa tiež, že my v našich cirkvách ani v najmenšej miere neroztrusujeme také učenia, aké nám niektorí naši odporcovia falošne a nezaslúžene sa snažia pripísať a podstrčiť predovšetkým u tých, ku ktorým naše spisy sa nedostanú a ktorí nepoznajú naše učenie. Nestranní čitatelia preto z tohoto tuná celkom zrejme poznajú, že my nič spoločného nemáme s nijakými sektami, alebo bludmi, ktoré temer v každom odstavci spomenieme a tie vyvrátiac zavrhujeme. Poznajú, tiež to, že sa my neoddeľujeme ani neodtrhujeme bezbožnou vieroučnou roztržkou od tých svätých cirkví Kristových, ktoré sú v Nemecku, vo Francii, Anglii a v iných národov kresťanského sveta, ale s nimi všetkými a s jednou každou zvlášť v tejto vyznanej kresťanskej pravde dobre sa shodneme a ich v úprimnej láske chováme.

I keď potom v niektorých cirkvách sa vystkytuje nejaký rozdiel v preslovoch a v spôsobe prednesú učenia, v obradoch, alebo zvykoch, ktoré podľa toho boly prijaté, ako sa ktorej cirkvi za prospešné a vzdelávateľné zdalo, predsa však nikdy, ako za to máme, to nedalo príčinu v niktorom čase v cirkvi k rozporom a roztržkám. Lebo v tejto veci totiž cirkvi Kristove požívaly vždy slobody. To môžeme pozorovať i v cirkevných dejinách. Zbožnému starokresťanskému veku celkom postačovala vzájomná shoda v hlavných článkoch viery, v pravovernom smýšľaní a bratskej lásky.

Preto .tiež dúfame, že cirkvi Kristove, len čo uvidia a po­znajú, že my v učení svätého a večného Boha, tiež v pravovernom smýšľaní a bratskej láske s nimi samotnými, zvlášte potom so starou apoštolskou cirkvou vo všetkom súhlasíme; samy potom tiež ochotne s nami súhlasiť budú v jednote viery a učení i v prvom pravovernom smýšľaní a bratskej láske. Predovšetkým za tým cieľom sme vydali, toto vierovyznanie, aby sme našli cirkevný pokoj a svornosť so vzájomnou láskou u cirkv v Nemecku a iných zemiach, to si získali a získaný zachovali. Lebo sme naprosto presvedčení, že samy ony cirkve sú nám onou láskou, úprimnosťou a bezúhonnosťou naklonené, že ak snáď doteraz niektoré našim veciam menej dobre porozumely, teraz už potom toľko vypočutím tohto nášho úprimného vierovyznania, nebudú už nás viac medzi kacírov počítať ani naše cirkve, ktoré sú pravými cirkvami Kristovými ako bezbožné odsudzovať.

Predovšetkým však vyhlasujeme, že sme vždy ochotní všetky tieto tuná nami predložené veci jednotlivé i v celosti ak by niekto žiadal i obšírnejšie vysvetliť, konečne tiež i tomu, kto by nás niečomu lepšiemu zo Slova Božieho poučil, nie bez vďačnosti ustúpiť a poslúchnuť v Pánu, ktorému chvála a sláva.

Dané 1. marca 1566.

Podpísali všetci služobníci všetkých Kristových cirkví vo Švajčiarsku, ktorí sú v Zürichu, Berne, Schaffhausene, Sv. Gallene a kraji Rhetských Álp a spojeneckých kantónoch, ktorí sú v cirkvách vyznávajúcich evanjelium pred i za Alpami v Mühlhausene a Bielu, ku ktorým sa pripojili tiež služobníci ženevskej a neuchatelskej cirkve.

Ale súhlasili s ním, už po jeho vydaní, tiež služobníci cirkvi v Poľsku, vo vojvodstve zatorskom a oswiečimskom, taktiež služobníci škótskej cirkvi, ktorí v liste napísanom dňa 9. septembra 1566 roku Pána, vynikajúcemu mužovi D. Theodorovi Bezovi medzi inými takto sa vyjadrili: My všetci, ktorí sme boli prítomní v tom shromaždení, sme sa podpísali a svoje podpisy potvrdili verejnou pečaťou tejto akadémie.

Mimo toho toto vierovyznanie zároveň s niektorými článkami vydané a vytlačené bolo 1. septembra roku Pána 1567 v Debrecíne v Uhorsku a venované najjasnejšiemu kniežaťovi a pánovi Jánovi II., z milosti Božej zvolenému kráľovi atď. V tomto vydaní mimo iné možno čítať tieto slová: »My všetci služobníci cirkvi, ktorí sme boli svolaní na svätú synodu na 24. februára roku Pána 1567 do Debrecína z pred a za, Tisy, medzi inými vierovyznaniami prijali a podpísali sme z roku Pána 1566 vydané helvetské vierovyznanie, ktoré i služobníci ženevskej cirkvi podpísali.«


Cisárske nariadenie

o tom, ktorí majú byť považovaní buď za členov obecnej cirkvi kresťanskej, alebo za kacírov. (Zo zákoníka cisára Justiniana a z Trojdielnej histórie 9. knihy, kapitoly 7.)

Cisárske veličenstva Gratianus, Valentiánus a Theodosius ľudu mesta Carihradu.

Naša vôľa je tá, aby všetky národy, ktoré patria pod našu milostivú vládu, pridržaly sa toho náboženstva, ktoré Sv. apoštol Peter zvestoval Rimanom, ako to ním samým rozšírené náboženstvo sa dosiaľ osvedčuje a ktoré tiež zrejme rímsky biskup Damasus a Peter biskup alexándrínsky, muž apoštolskej čistoty nasleduje. Totiž, aby sme podľa apoštolského učenia a evanjelického umenia verili v jedno božstvo Otca i Syna i Ducha Svätého v rovnakej velebnosti a v svätej Trojici.

Tí, ktorí nasledujú toto ustanovenie, majú sa nazývať členmi obecnej cirkvi kresťanskej; ostatní však majú byť považovaní za mysli zbavených a pošetilých, nech nosia na sebe hanbu kacírskeho učenia, nech sú trestaní najprv božou pomstou, potom tiež z nášho popudu, ak by nás k tomu duch z vôle Božej pohnul.

Dané dňa 27. februára r. 380 v Thessalonike, za slávneho panovania konzulov Gratiana po piaty raz, Valentiana a Theodosía.

Ostatne, evanjelické a apoštolské dejiny zároveň s dvoma epištolami Petrovými nás poučujú, aké náboženstvo učil a odkázal všetkým cirkvám na východe a západe, nie len rímskej. V pravde však, aká bola viera a učenie rímskeho biskupa Damascena to je zrejmé z jeho vierovyznania.


Vierovyznanie Damasove.
(Z II. dielu spisov sv. Jeronýma.)

Veríme v jedného Boha Otca všemohúceho a jedného Pána nášho Ježiša Krista, Syna Božieho a v Ducha Svätého. Boha, nie troch Bohov, ale Otca, Syna a Ducha Svätého, jedného Boha ctíme a vyznávame: nie tak jedného Boha, ako by samotného, ani toho, ktorý bol sám sebe Otcom, sám i Synom, ale že Otec je ten, ktorý splodil a Syn ten, ktorý bol splodený, Duch Svätý však nie je splodený ani vrodený, ani stvorený, ani učinený, ale od Otca a Syna pochádzajúci, rovnako večný a ten istý ako Otec a Syn s nimi spolu pôsobiaci. Lebo je napísané, že Slovom Boha, to jest skrze Syna Božieho sú účinné nebesá a Duchom úst Jeho celá ich mohutnosť (Ž 33,6). A inde: Vysielaš Ducha Tvojho a sú stvorené a obnovuješ tvár zeme (Ž 104, 30). Preto tiež vyznávame v mene Otca i Syna i Ducha Svätého jedného Boha, čo je meno moci a nie vlastnosti. Vlastné meno Otca je Otec a vlastné meno Syna je Syn a vlastné meno Ducha Svätého je Duch Svätý. V tejto Trojici ctíme jedného Boha, pretože čo je z jedného Otca je jedného prirodzenia s Otcom, jednej podstaty a jednej moci. Otec splodil Syna nie z vôle ani nutnosti, ale z prirodzeného. Syn v poslednom čase k nášmu spaseniu a naplneniu Písiem sostúpil od Otca, avšak nikdy neprestal byť s Otcom. A počatý bol z Ducha Svätého a narodený z panny. Prijal na seba telo a dušu i smysly, to jesť dokonalé človečenstvo, avšak neopustil, čo mal, ale počal byť, čím nebol, takže bol dokonalý vo svojich veciach a opravdový v našich. Lebo On, ktorý Bohom bol, narodil sa človekom, a ktorý ako človek sa narodil, pôsobil ako Boh, a ktorý ako Boh pôsobí, ako človek zomiera a ktorý ako človek umiera, vstáva z mŕtvych ako Boh. Potom keď zvíťazil nad mocou smrti, s tým telom v ktorom sa narodil i trpel a zomrel i zmŕtvych vstal: vystúpil ku Otcovi a sedí na Jeho pravici, v tej sláve, ktorú vždy mal a má stále. Veríme že skrze Jeho smrť a krv budeme očistení a Ním vzkriesení v deň najposlednejší v tomto tele, v ktorom teraz žijeme. A máme nádej, že dosiahneme odmenu za dobré skutky, alebo trestu večných muk za hriechy. Toto čítaj, toto ver, toto zachovávaj, k tejto viere pridržuj svoju dušu a dosiahneš života a odmeny od Krista.

To samé tiež učil a veril so sv. Damasom a Athanasiom, i sv. Peter biskup alexandrijský, o čom sa môžeme presvedčiť z Troj­dielnej histórie/knihy VII. kap. 37. a kn. VIII. kap. 14.

Keďže i my sme všetci tej samej viery a náboženstva, dúfame, že nikto nás nebude považovať za kacírov, ale za členov obecnej cirkvi a kresťanov.

Pokračujte v čítaní

Život a dielo Heinricha Bullingera

Pôvodca II. Helvetského vierovyznania Henrik Bullinger  sa narodil 18. júla roku 1504 v mestečku Bremgarten, v kantóne Argau vo Švajčiarsku. Jeho otec bol duchovným. Prial si, aby aj jeho nadaný syn zvolil si toto povolanie. Preto už ako 12 ročného chlapca posiela ho na štúdiá do Emmerichu pri Rýne, neďaleko holandských hraníc. Tento ústav bol všade dobre známy. Viedla ho skupina zbožných, hlboko vzdelaných a osvietených duchovných i laikov. Toto prostredie formovalo dušu mladého Bullingera po dobu troch rokov. Tu sa ukázaly vzácne rysy jeho povahy: hĺbavosť, pilnosť, neúmerná pracovitosť, prísnosť voči sebe, ktoré vlastnosti v neskoršej dobe postavily ho na význačné miesto. Pilne študoval tu latinských klasikov, ale i cirkevných otcov. Avšak túžiac po hlbšom vzdelaní dal sa zapísať na vysokú školu v Kolíne n. Rýnom, ktorý toho času bol majákom duchovného života, napriek tomu, že niektoré odbory na tejto univerzite boly vedené mníchmi a teológmi, ktorí sa stavali nepriateľsky voči reformám podľa evanjelia. Vhĺbil sa do čítania Plinia, Homéra, Vergilia a iných klasikov, ale mnoho času venoval i spisom Ambrózia, Origena, Augustína, Petra Lombaŕda a iných cirkevných otcov a scholastikov. Pritom spozoroval, že títo vo svojich výkladoch dovolávajú sa skoro výhradne výrokov cirkevných otcov, a že cirkevní otcovia berú za základ Písmo sväté. Snažil sa tedy dostať ku tomuto pôvodnému prameňu a preto si zaobstaral Nový zákon. Ten spôsobil prevrat v jeho náhľadoch na učenie rímskej cirkvi, ktoré nakoniec považoval za protirečiace Písmu a bludárske. V tom čase sa mu dostávajú do ruky i spisy Rímom za kacíra vyhláseného Luthera.

Pokračujte v čítaní