Boli iné. Nič naokolo nepripomínalo, že sa blížia Vianoce. Slumy nie su vydekorované, žiadne koledy. Žiadne vianočné trhy. Dokonca žiaden sneh. Každý rok ľudia kritizujú konzum vianočného obdobia, vyzdobené Tesco, únavné koledy v polovici októbra. Zrazu som sedela vo svojej izbe a túžila som aspoň máličko po vyzdobenom Tescu, vianočných guliach, rozvoniavajúcich medovníčkoch. Neviem, či je to dobré alebo zlé, ale kultúra je mojou súčasťou. A tradície a zvyky sú jej súčasťou. A tak sa mi cnelo za našou kultúrou, menej sa mi cnelo za predvianočným stresom a dlhými radami v obchodoch. To som si tieto Vianoce vychutnávala.
Inšpirácia z Kene
Ugali je africká kaša. Občas chutná. Občas nevydarená. Niektorým chutí ako papier. Môže byť výživná, môže byť aj pripálená. Ak sa pripečie, na dne hrnca sa vytvorí súvislá tvrdá vrstva, ktorú niektoré deti optimisticky prezývajú „africký keksík“. Príbehy z Muhoroni budú takým varením.
Späť v Muhoroni
V Muhoroni ma čakala teplá večera sestry Vincent. A môj prázdny dom. Moje obavy z invázie pavúkov počas mojej dvojtýždňovej neprítomnosti sa nenaplnili. Asi si konečne uvedomili, čo ich u mňa čaká. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som tu sama a že nikto nevyjde z vedľajších dverí a neprivíta ma.
Prekvapilo ma, že štipce stále visia na šnúre a aj iné veci zostali vonku na svojom mieste. (V Nairobi mi vonku nezostalo nič, čo som si tam na chvíľu odložila – od igelitového sáčku až po mop.)
Luovia nezabíjajú. Černice rastú na stromoch.
Mtwala je klasika. Kopec, v ktorom sú poukladané rôzne typy chatrčí, záhrady oddelené živým plotom. Veľa stromov.
Skratka vedie cez rieku. Keďže posledné dni veľa pršalo, zvolili sme dlhšiu trasu. Rodiny hľadáme zvyčajne podľa mena otca alebo podľa informácie, ako ďaleko bývajú od zdroja vody – rieky.
Škola je škola skoro zadarmo
Trieda, ste šťastní? Áno. Mária vás bude učiť. Ste šťastní? Áno. Povedala mi, že sa chce s vami kamarátiť.(Nepovedala som.) Ste šťastní? Áno.
Zoberie vás na Slovensko.(Ano?)Ste šťastní? Áno.
Veru, šťastná to trieda, keď je v nej toľko šťastných detí…
Prvý deň v Muhoroni
Prvá noc bola náročná. Budila som sa na záchvaty dusivého kašla. Na druhej strane som mala dobrý pocit z miesta a z nových ľudí. Sestra Vincent mi urobila prvý nákup základných potravín, nachystala prevarenú vodu, pripravila posteľ, dokonca aj uteráky, mydlo, zubnú kefku a na stole boli cukríky. Oproti tomu, kde som v Keni doteraz bývala, je toto bývanie luxusné. Až som sa cítila previnilo, že ako je tu pekne! Neviem, či to, kde bývam mám nazvať dom, alebo byt, pretože je to súčasť jedného domu, ale má to dva vchody- zadný a predný. Cez zadný vchod sa vstúpi do kuchyne. Cez predný rovno do „obývačko- haly- jedálne“. Sú tu dve izby. Druhá čaká na dievča, ktoré vystrieda Dášu. Podlaha je tu v celom dome cementová, okná majú sieťky. Pod dverami je asi centimetrová škára, cez ktorú sem prichádzajú rôzni hostia. Včera tu napríklad dvakrát prišla celkom milá žabka, a potom som tu našla menej milého pavúka.
Z Nairobi do Muhoroni
Pohádzala som nejaké odrobinky sliepkam, čo sa premávajú pred mojím vchodom a pustila som sa do písania.
Posledný večer v Nairobi som cítila únavu z množstva ľudí a keď mi Kitili navrhol, aby som mu pomohla podojiť kravu, veľmi sa mi uľavilo. Deti síce mali Talent Show a predvádzali všetky svoje tanečné, dramatické a hudobné kúsky, ktoré si nacvičili, ale krava a jej ticho mi v tej chvíli padli vhod. Celý týždeň ma niekto naťahoval, držal za ruku, za vlasy a volal, aby som išla robiť raz to raz to. Kravu som pre zmenu chudinku naťahovala, žmýkala ja.
Sobota
Celý deň som sa dnes nezastavila. Až večer som sa utiahla do svojej izby. (Tá pozostáva z jedného matraca a mojej batožiny.)
O pol siedmej ráno som sa vytrepala z matraca. Umyla sa, dala si čaj – typický kenský čaj s mliekom. Deti mali práve čas svojej riedkej ovsenej kaše „uji“ a ponúkali mi, aby som si odpila z ich pohára.
O pol siedmej ráno som sa vytrepala z matraca. Umyla sa, dala si čaj – typický kenský čaj s mliekom. Deti mali práve čas svojej riedkej ovsenej kaše „uji“ a ponúkali mi, aby som si odpila z ich pohára.
Všade sa upratovalo, nosila voda, umývalo. Deti si prali oblečenie. Musela som sa vyhnúť „vodopádom“, ktoré vytvorili vylievaním vody na schodište.
Sadla som si na múrik a deti si vyžiadali znova nejaký príbeh. Tak som im porozprávala o dobrom pastierovi a stratenej ovečke. Zaumienila som si, že sa naučím po svahilsky viac takýchto príbehov. Zatiaľ som si vystačila s pribehom o Červenej Čiapočke (Kofia nyekundu) a Siedmich kozliatkach.
Piatok
Včera som hneď videla aj pochopila heslo napísané na jednom aute: „drive or die“.
Dopoludnia som bola v Nairobi. Vôbec mi toto mesto nechýbalo. Je plné chaosu. Ľudia do seba narážajú dosť drsným spôsobom. Jedine v centre Nairobi sú tuším semafóry, ale autá ich nerešpektujú. Takže som čakala, kým budem mať červenú, aby som mohla prejsť. Autá nespomaľujú, ak vidia chodca na ceste.
Prvý deň
Na letisku v Nairobi ma už čakali domáci z Detskej Záhrady. Bola už samozrejme úplná tma, keď sme sa vydali na cestu do Kawangware.
Skôr ako sa na polroka usadím v Muhoroni, rozhodla som sa navštíviť priateľov v detskom domove v slume neďaleko hlavného mesta. Príchod do domova bol prudký. Už od brány sa na auto nalepili deti a sprevádzali ho hore kopcom ku domu. Niečo vykrikovali a tlačili sa na sklá. Šoková terapia. Skrátka vhupla som do toho.
Skôr ako sa na polroka usadím v Muhoroni, rozhodla som sa navštíviť priateľov v detskom domove v slume neďaleko hlavného mesta. Príchod do domova bol prudký. Už od brány sa na auto nalepili deti a sprevádzali ho hore kopcom ku domu. Niečo vykrikovali a tlačili sa na sklá. Šoková terapia. Skrátka vhupla som do toho.
Úvod
„Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až po koniec zeme.“ (Izaiáš 49.6)
Chudoba, bieda, hlad, utrpenie, núdza, choroby – to sú problémy, ktoré sa netýkajú len krajín „tretieho sveta“, ale sú súčasťou nášho každodenného života. Každý deň sme konfrontovaný s biedou, chudobou, chorobami s utrpením… stačí len, keď sa obzrieme okolo seba.
Na rozdiel od sociálnych problémov „tretieho sveta“, ktoré sú zviditeľnené cez média, televízie, publikačnú činnosť, si nepripúšťame, že do určitej miery sme aj my vo svojom okolí, vo svojom cirkevnom zbore konfrontovaní s podobnými problémami, aj keď nie v takom rozmere, aký je nám dobre známy na základe sociálnych problémov tretieho sveta. Pomoc jedného človeka druhému nemá byť na nič iného viazaná, je to niečo, čo má mať miesto medzi ľuďmi, bez ohľadu na náboženstvo, národnosť, rasu, farbu pleti….
Blížny je ten, ktorého nám do cesty stavia Boh. J. B. Souček sa k láske k blížnemu vyjadril takto: „ Láska k blížnemu síce nemá hraníc, ale má stred, ktorým je obecenstvo tých, ktorí poznali a uznali lásku Ježiša Krista a zaviazali sa Mu.“Je to odpoveď na Božiu lásku
Rok 2010 je rokom Misie. Při tejto príležitosti by som vám rada predstavila moju dobrú priateľku, ktorá v súčasnosti pracuje ako dobrovoľná misijná pracovníčka v Afrike, v Keni v dedinke Muhoroni.